Ešte pred pár rokmi sa o sociálnych službách hovorilo len v súvislosti so starnutím populácie a pár grantovými výzvami. Dnes sme v štádiu, keď zariadenia odmietajú nových klientov, personál hromadne podáva výpovede, hádže sa na PN-ku, odborníci vyhorievajú a tí, čo zostávajú, robia zázraky len na silu vôle.
Poslankyňa Martina Holečková (SaS) sa nedávno rozhodla otvorene pomenovať realitu na základe otvoreného listu zamestnancov zo zariadenia CSS Brezovec. Personálne normatívy sa v zariadeniach nedodržujú, služby sú poddimenzované, ľudia odchádzajú a klienti nemajú niekedy ani len základný štandard. Viaceré zariadenia prestali prijímať klientov, pretože jednoducho nemajú kým pokryť zmeny. Nie preto, že by nechceli. Ale preto, že už to nejde.
A čo na to minister práce Erik Tomáš?
Klasika. Opravil pani poslankyňu, že reforma nebola plánovaná od roku 2025, ale až od januára 2026, a tým sa cítil ako víťaz argumentácie. Vraj opozícia „klame“ a „nevie o čom hovorí“. Akoby to zrazu zmazalo všetko, čo sa deje tu a teraz v zariadeniach po celom Slovensku. Pritom status pani poslankyne hovorí jasne o čase prijatia reformy- január 2026 s posunom na september 2026 a aj to iba čiastočne. Lebo nie sú peniaze.
Píšem ako človek z praxe:
Prepáčte, ale tu už nejde o dátum v pláne obnovy. Ide o to, že my už rok 2026 ani nemusíme zažiť. Zariadenia skolabujú skôr.
Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale keď mi niekto v lete 2025 povie, že „pracujeme na reforme, pripravujeme stretnutia v auguste“, tak je to, ako keby hasič pri požiari bytu povedal: „Počkaj chvíľu, musím si ešte napísať plán zásahu.“
Pracovať v sociálnych službách dnes znamená:
Nemať s kým pokryť zmenu, pretože personál nie je – a ten, čo ostal, ide na doraz.
Rozmýšľať, ktorú opatrovateľku presunieš z poschodia na poschodie, a dúfať, že kým je hore, dolu nikto nespadne.
Upokojovať ľudí, ktorí robia za almužnu a večer doma plačú, lebo sa cez šichtu nestihli ani vymočiť.
Odmietať klientov v krízových situáciách, lebo na ich prijatie jednoducho nemáš ani jednu voľnú ruku.
Tlačiť pred sebou byrokraciu, lebo papiere sú často dôležitejšie ako klient.
Mať na chrbte kontroly z každej strany – Inšpekcia v sociálnych veciach, VÚC, RUVZ, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou– ale nikoho nezaujíma, že v realite personál fyzicky nezvláda požiadavky, ktoré sú „na papieri“.
Čeliť rozhorčeniu rodín, ktoré (logicky) očakávajú dôstojnú starostlivosť o svojich blízkych. Ale ich už nezaujíma, že nemáš s kým, nemáš z čoho a nemáš kedy.
Písať otvorené listy na vyššie územné celky, prosby, podnety, výzvy – bez odpovede.
Zistiť, že ti skrátili rozpočet, aj keď všetko zdraželo – potraviny, lieky, energie, pracovná sila.
Zúfalo zháňať personál, zverejňovať inzeráty, na ktoré nikto nereaguje – a keď áno, príde niekto, kto je nezamestnateľný, bez empatie, odbornej spôsobilosti či základných návykov.
Chcieť to celé vzdať každý druhý deň, ale nepriznať si to, lebo v tom zariadení sú ľudia, ktorí na teba odkázaní naozaj sú.
A to sa deje nie niekde na okraji systému, ale dennodenne v celej krajine.
A tak....
Pani Holečková povedala to, čo už všetci v sektore vedia. A namiesto poďakovania, že to niekto konečne nahlas pomenoval, si vyslúžila dehonestáciu od ministra. Ten síce rád hovorí o „reformách“ a „marketingovej komunikácii“, ale práca v praxi nie je ani jedno, ani druhé.
