Nedá mi nereagovať na posledné udalosti, ktoré sa dejú v mnohých zariadeniach sociálnej služby. Týkajú sa nielen postoja vládnych predstaviteľov k sociálnym službám, ale aj správania niektorých rodinných príbuzných.
Nedávno som publikovala článok o kritickej situácii v sociálnych službách, o zamestnancoch voliacich „bojkot systému“ a o probléme, ktorý pretrváva odjakživa – správanie rodinných príbuzných.
Ak by som to mala zhrnúť zo svojej praxe, existujú tri základné typy:
1. Rodinný príbuzný s výčitkami svedomia – Najčastejší typ.
Situácia je často veľmi zložitá: zmenený životný štýl, finančné možnosti, zdravotné problémy v rodine. Rodiny sú nútené k umiestneniu blízkeho životnými okolnosťami, nie preto, že by sa nechceli postarať. Ohrozená je reálna existencia ich vlastného bytia, či už finančná, alebo rodinná. Zabezpečiť celoročnú sociálnu službu je nesmierne náročné a verte, je to ťažké pre každú rodinu.
Každý si uvedomuje tie zastarané stereotypy: „Naše mamy a otcovia nás vychovali, našou povinnosťou je sa postarať.“ Áno. Ale... k tomu, ako to urobiť inak, sa dostanem na konci článku.
Rodiny často tlačí nielen spoločenský tlak, ale aj vlastná bezmocnosť – sociálna situácia, finančná realita, únava a individuálne okolnosti, ktoré si cudzí človek ani nevie predstaviť. A právom. Nikto by nemal súdiť druhého za to, ako sa rozhodol. Nech si každý zhodnotí, čo zvládne, kedy a ako. Nevieme, aké boli vzťahy v minulosti a čo všetko ovplyvňuje jeho rozhodnutia.
Hlavne: požiadať o pomoc, keď ju naozaj potrebujem, nie je zlyhanie.
2. Rodinný príbuzný – Pragmatik
Tento typ je priamy príbuzný, ktorému klient v minulosti strpčoval život, vzťahy boli zlé a krivdy sa prenášajú aj do súčasnosti.
Pre zamestnancov je to často ideálny typ. Vie, že sa musí niekto postarať, zabezpečí, čo treba, zaplatí, ale klienta nenavštevuje. Pragmaticky, bez emócií. Vecne, ale chladno. Všetko funguje, všetko je splnené. Len človek, o ktorého ide, zostáva niekde na pozadí.
3. Rodinný príbuzný – Návštevník s účelom obohatenia
Prichádza, keď má klient dôchodok. Vtedy sa zjaví, má čas, má záujem, zrazu „potrebuje riešiť“. Príkladov by som mala veľa, ale pointa je jasná.
So všetkými typmi sa musíme vedieť nejako vysporiadať. Očakáva sa to od nás ako od zamestnancov zariadenia, či už v rámci profesionality, alebo ľudskosti.
A práve tu narážame na veľký problém. Poďme sa zamerať na typ č. 1: Mám výčitky svedomia, ale nevládzem.
V tomto prípade ide o silnú citovú väzbu na rodiča. Bijú sa v ňom protichodné pocity a vnútorné svety, silné spojenie s rodičom, potreba odvďačiť sa formou starostlivosti v kontexte myšlienky: „Musím ťa dochovať, je to moja povinnosť.“
Pozrime sa však na to v kontexte generácie a nastavenia spoločnosti. Naši rodičia a starí rodičia vyrastali vo viacgeneračných rodinách, kde bolo prirodzené, že sa o seba starali. Doba sa zmenila. Dnešné dospelé deti odkázaných rodičov sú na vážkach.
Na jednej strane podliehajú stereotypu predošlej generácie, na druhej ich formovala generácia, ktorá kladie dôraz na vlastný život, rodinu, sny a osobné priority. Sú akoby v prechodnom období. Táto generácia sa chcela konečne osamostatniť, žiť vlastný život, mať súkromie. Stále ju však drží stereotyp vzájomnej starostlivosti. To vytvára vnútorný konflikt a často aj výčitky, ktoré sa premietajú do správania voči zariadeniam a personálu.
Odkaz pre rodinného príbuzného
Zariadenia sociálnych služieb sa dnes menia. Nejdú podľa prísnych pravidiel, ale vytvárajú priestor napr. pre návštevy v akomkoľvek čase, prihliadajú na individuálne požiadavky a želania klientov.
Vy ako rodinný príbuzný nie ste generál, ale partner. Vy a zariadenie si vzájomne pomáhate v starostlivosti. Nevzdali ste sa zodpovednosti, ani ste ju nepreniesli na zariadenie. Ste jeho súčasťou, v mnohých prípadoch priam dôležitejšou ako my. Starostlivosť z vašej strany pokračuje ďalej. Nezlyhali ste!
Naši zamestnanci nie sú sluhovia. Sú to partneri, ktorí vám pomáhajú.
Prečo toto píšem
Pretože z viacerých zariadení mám informácie, ako rodiny s našimi zamestnancami jednajú. Opatrovateľky prichádzajú s plačom do kancelárie a ospravedlňujú sa, že hoci ich práca baví, nezvládajú verbálne útoky, vyhrážky a nátlak. Dávajú výpoveď, odchádzajú už z tak krehkého systému.
Napríklad:
· „Pred mojou mamou si predtým, ako jej pôjdete prezliecť posteľ, umyte ruky.“
· „Bude sa umývať zľava doprava, smerom k východu, jednou handrou, zvlášť pre moju mamku.“
· „Je mi jedno, čo vám hovorí zákon, vytiahnite jej zábranu, lebo keď chodí po vestibule, môže spadnúť a ja vás zažalujem, lebo to bude vaša vina.“
· „Aj tak bude tak, ako ja poviem. Keď nie, mám svoje kontakty. V živote si nikto z vás v zamestnaní neškrtne.“
· „Spolubývajúca, aj keď naozaj nie je problém na izbe, určite ruší moju mamku. Ona nie je zvyknutá, že vydáva pazvuky. Ruší ju to. Vyriešte to, lebo nie je spokojná.“
· „Ja chcem, aby mamka chodila na ping-pong. To ju baví.“ (Klientka sa mimochodom najradšej rozpráva o svojom živote a na ping-pongu vydržala presne 24,7 sekundy.)
A mohla by som pokračovať ďalej, s mnohými podobnými príkladmi.
Dôvodov takéhoto správania je, samozrejme, niekoľko. Môže ísť naozaj o objektívne zhodnotenú situáciu a nedostatočnú starostlivosť, no vo väčšine prípadov ide o zmierňovanie výčitiek svedomia zo strany príbuzných.
V pozadí často stojí myšlienka: „Urobím všetko preto, aby sa moja blízka osoba mala dobre, pretože ja som zlyhal (a).“ Takýmto spôsobom sa výčitky transformujú do prehnanej kontroly, nereálnych očakávaní a, žiaľ, vo veľa prípadoch aj do neprimeraného správania voči personálu.
Ako odborníci, ale aj ako ľudia, chápeme. Rozumieme. Sú to náročné a citlivé situácie. Sme tu aj pre vás, aby ste ich zvládli. Snažíme sa, konzultujeme, hľadáme riešenia. Vždy existujú možnosti, ako nájsť ten stred.
Len prosím aj rodiny o kus objektivity.
Ste súčasťou starostlivosti. Tou primárnou. Nikto vašu prítomnosť nenahradí. Vy viete najlepšie, ako na svojho príbuzného, a to dosiahnete nie diktovaním, nie krikom, ale objektívnym rozhovorom. Akcia sa rovná reakcii. Zamestnanci sú rôzni, ako všade. Ale väčšina z nich robí túto prácu srdcom a z dobrej vôle. Aj oni sú len ľudia, ktorí môžu mať zlý deň, trpieť zdravotnými problémami alebo na niečo zabudnúť.
A preto prosím, tých málo, ktorí s nami ešte ostali, neodrádzajte.
Lebo ak sa raz dostaneme do situácie, že nám systém padne, vaši príbuzní skončia buď doma, alebo budú presunutí do iných zariadení, kde to ešte ako tak stojí na dobrej vôli pár odvážnych, prípadne sa o nich budú starať rehoľné sestry, vojaci a dobrovoľníci, ale už bez akýchkoľvek špecifických požiadaviek zo strany prijímateľov sociálnej služby či ich rodín.
