Keď som v roku 2008 nastupoval na bukureštskej stanici Gara de Nord do nočného vlaku smerujúceho do Kišineva, netušil som, že som si do svojej prvej "väčšej" cesty zakomponoval sen mnohých železničných nadšencov.
Vlak sa volal Prietenia, teda Priateľstvo, a spájal hlavné mestá Rumunska a Moldavska. Pre nás bol iba praktickým presunom na ďalšiu časť cesty. V kupé sme sa delili s dvoma ženami, teplota prekračovala 35 stupňov a dvojlitrové pivo v plastovej fľaši bolo nechutne teplé. Napriek tomu sme ho vypili a približne o polnoci zaspali.
O šestnásť rokov neskôr som sa do rovnakého vlaku vrátil. Medzitým prežil ekonomické problémy moldavských železníc, pandémiu aj niekoľkoročnú prestávku. V roku 2024 sa Prietenia znovu stala hlavným cieľom krátkeho výletu a v decembri 2025 som si cestu zopakoval tretíkrát.
Prečo sa oplatí stráviť takmer štrnásť hodín vo vlaku, keď sa medzi Bukurešťou a Kišinevom dá preletieť za necelú hodinu? Pretože Prietenia nie je iba doprava. Je to cesta v čase, ktorá sa nikam zvlášť neponáhľa.
Čo je vlak Prietenia
Prietenia je medzinárodný nočný vlak číslo 401/402, ktorý spája Bukurešť s Kišinevom a v súčasnom grafikone ho tvorí kombinácia rumunských vozňov a spacích vozňov moldavských železníc.
Hoci sa vlak často označuje za „sovietsky“, samotné pravidelné spojenie pod názvom Prietenia vzniklo až po rozpade Sovietskeho zväzu. Sovietsku éru však veľmi presvedčivo pripomína jeho technika, interiér aj spôsob obsluhy. Staré moldavské vozne východonemeckej výroby, koženkové ležadlá, drevené rámy okien, záclonky s logom železníc a samovar na konci chodby vytvárajú prostredie, ktoré by človek na modernej európskej železnici hľadal čoraz ťažšie.
Odchod z Gara de Nord
Prietenia odchádza z hlavnej bukureštskej stanice Gara de Nord večer. V roku 2024 sme mali pred cestou ešte dostatok času na prechádzku po Bukurešti, varené víno a nákup proviantu.
Samotná Gara de Nord nie je práve výstavnou bránou rumunskej metropoly. Je veľká, hlučná, zanedbaná a v zime dostatočne nevľúdna na to, aby sa človek začal tešiť aj do vozňa vyrobeného v už neexistujúcom režime.
Na nástupišti nás čakala pomerne krátka súprava. Sprievodca skontroloval lístky, ukázal nám kupé a vlak sa krátko po siedmej pohol smerom na severovýchod.
Ako vyzerajú kupé
Najčastejšie sa cestuje v štvorlôžkovom kupé. Na každej strane sú dve ležadlá nad sebou a medzi nimi malý stolík. Lôžkoviny dostane cestujúci od sprievodcu a posteľ si pripravuje sám.
V roku 2008 bolo vo vozni neznesiteľne horúco. Pri jazdách v rokoch 2024 a 2025 bola teplota vďaka jazde v decembri podstatne príjemnejšia a interiér nestratil nič zo svojej funkčnosti. Svetlá svietili, posteľná bielizeň bola čistá a dreveným oknom neprefukovalo.
Netreba však očakávať klimatizáciu, informačné obrazovky, Wi-Fi ani zásuvku pri každom lôžku. Powerbanka patrí medzi základnú výbavu.
Na konci vozňa stojí samovar s horúcou vodou. Čaj, instantná polievka alebo káva sa preto dajú pripraviť počas celej cesty. Samovar stále funguje na uhlie, takže zázemie sprievodcu pripomína malú mobilnú kotolňu.
Kupé sa dá zamknúť zvnútra a chodbu má pod dohľadom provodnik alebo provodnica, teda človek zodpovedný za celý vozeň. Kontroluje lístky, rozdáva lôžkoviny, zamyká toalety a podľa potreby vysvetľuje, čo sa práve deje.
Bistrovozeň ako hlavný dôvod cestovať vlakom
Najväčšou spoločenskou atrakciou Prietenie je moldavský barový vozeň. Po odchode z Bukurešti sme doň v roku 2024 zamierili prakticky okamžite.
Interiér pozostával z baru a niekoľkých miest na státie. Ponuka nebola rozsiahla, ale svoju úlohu splnila. Na výber boli napríklad párky alebo niečo pripomínajúce čevapi, doplnené zeleninou a hrubými krajcami chleba.
Alkohol sa tu nerozlieval po pohárikoch. Obsluha nám rovno predala celú fľašu päťročného moldavského koňaku. Kým sme ju postupne likvidovali, kuchár pripravil večeru, ktorá dokonale zapadla do prostredia.
V roku 2025 nastal výrazný civilizačný posun: v barovom vozni sa už dalo platiť kartou. Zásada predaja alkoholu výhradne po celých fľašiach však zostala zachovaná. Niektoré tradície netreba bezhlavo ničiť.
Nočná hranica medzi Rumunskom a Moldavskom
Pokojný spánok trvá približne do tretej ráno. Vtedy vlak prichádza k rumunsko-moldavskej hranici.
Najprv prichádzarumunská kontrola a po prejazde cez rieku Prut po historickom železničnom moste sa vlak dostane na moldavskú stranu, kde cestujúcich čaká ďalšia pasová a colná kontrola.
Doklady sa kontrolujú priamo v kupé, takže netreba vystupovať ani vykladať batožinu na nástupište. Výhodou je, že cestujúci môže zostať v posteli. Nevýhodou je, že v priebehu noci ho zobudia viaceré skupiny uniformovaných ľudí.
Prietenia však zostáva v Ungheni oveľa dlhšie, než by si vyžadovala samotná kontrola. Moldavská železničná sieť totiž používa rozchod koľají 1 520 milimetrov, zatiaľ čo Rumunsko štandardný európsky rozchod 1 435 milimetrov. Spacie vozne preto potrebujú nové podvozky.
Výmena podvozkov v Ungheni
V roku 2024 som celý proces prespal. O rok neskôr som sa rozhodol svoju profesionálnu hanbu napraviť a zobudil som sa ešte pred príchodom do Ungheni.
Súprava dorazila približne o 3.26. Jednotlivé vozne pracovníci zabrzdili, rozpojili a umiestnili nad hydraulické zdviháky. Cestujúci zostali v kupé.
Vozne sa následne zdvihli o niekoľko desiatok centimetrov. Pôvodné podvozky sa spod nich ručne odsunuli a z druhej strany pracovníci prisunuli podvozky určené pre široký moldavský rozchod. Vozeň sa spustil, znovu pripojil a po dokončení celej súpravy mohol pokračovať do Kišineva.
Proces trvá približne dve hodiny. Z pohľadu železničného nadšenca ide o hlavný technický zážitok celej cesty. Z pohľadu človeka, ktorý chce spať, je to obdobie buchotu, pohybov vozňa a pobehujúcich pracovníkov niekde pod podlahou.
Treba počítať aj s tým, že toalety sa počas státia zamykajú. Staré vozne nemajú uzavretý odpadový systém a ich obsah končí priamo na koľajniciach. Stanica je preto sanitárnou zónou a biologické potreby treba zosúladiť s pohybom vlaku.
Ráno v Moldavsku
Po odchode z Ungheni zostávajú do Kišineva približne dve hodiny pomalej jazdy. Vlak sa pohybuje rýchlosťou okolo 50 až 60 kilometrov za hodinu a za oknami sa objavuje moldavský vidiek.
Polia, dediny, staré priemyselné areály a opustené poľnohospodárske budovy pôsobia pod decembrovou oblohou dostatočne melancholicky. Po nočnom koňaku a prerušovanom spánku však človek krajinu sleduje skôr v krátkych intervaloch medzi ďalšími pokusmi zaspať.
Do Kišineva sme v roku 2024 prišli okolo deviatej s miernym meškaním. Monumentálna stanica bola čistá, udržiavaná a prakticky prázdna. Na svoju veľkosť obsluhuje prekvapivo málo vlakov, takže príchod Prietenie patrí medzi výraznejšie momenty jej dňa.
Pred budovou už v pnom prúde fungoval blší trh. Po pokojnom vozni a tichej stanici nasledoval okamžitý návrat do moldavskej reality: predajcovia, staré knihy, oblečenie, domáce potreby a tovar, ktorého pôvod ani budúce využitie nebolo vždy možné bezpečne určiť.
Stojí cesta vlakom Prietenia za to?
Ak je jediným cieľom dostať sa čo najrýchlejšie z Bukurešti do Kišineva, lietadlo alebo autobus budú praktickejšie. Prietenia je pomalá a hranica s výmenou podvozkov zaberie niekoľko hodín.
Lenže práve to je dôvod, prečo sa ňou cestuje.
Za jednu noc človek zažije starý spací vozeň, bar na koľajniciach, dve hraničné kontroly, zdvíhanie vozňov a ranný príchod do jednej z najmenej využívaných hlavných staníc v Európe.
Pri prvej jazde v roku 2008 som netušil, že absolvujem niečo výnimočné. Pri druhej som sa vrátil zo sentimentu a preto, že vlak po prestávke znovu premával. Pri tretej som už presne vedel, do čoho idem, a napriek tomu som sa nenudil.
Prietenia nie je luxusný nočný vlak. Nie je ani nebezpečná sovietska relikvia, ako ju občas prezentujú dramatické videá. Je stará, pomalá, svojská a prekvapivo útulná.
A kým ešte jazdí v tejto podobe, bola by škoda nechať si ju opäť „na neskôr“.
Podrobnejšie som túto cestu spracoval v "cestopise" na mojom webe romanherda.com.
