Elévka, ktorá sa stala speváčkou večera
Edita Gruberová mala nielen úžasne lahodný hlas a dokonalú techniku. Rodáčka z Rače nemala dobrý kádrový profil a tak sa po skončení štúdií v roku 1968 nedostala na javisko našej prvej scény - Slovenského národného divadla.
„Keď som mala asi tri roky, môjho otca odsúdili na päť rokov väzenia za politický vtip, ktorý kdesi v spoločnosti povedal. Napokon tam strávil len tri roky, no podpísalo sa to na celej rodine,“ povedala Gruberová pre PLUS 7 DNÍ pred časom. Vinohrad podľa nej štát rodičom zhabal.
Namiesto SND tak šla do Banskej Bystrice, no netrvalo dlho a prišla ponuka z oveľa prestížnejšej scény - Štátnej opery vo Viedni.
Keď tam zaspievala jednu z najnáročnejších koloratúr - Mozartovu kráľovnú noci, jeden z kritikov o nej napísal: "Elévka, ktorá sa hneď na prvý raz stala najlepšou speváčkou večera."
Ako jej to spievalo, si môžete vypočuť na videu. Chýbala jej síce neskoršia uvoľnenosť a brilantná technika, odborníci vo Viedni však mali jasno.
Vzala si len periny
Mladá speváčka sa chytila šance a so Štátnou operou podpísala zmluvu. Doma tým vyvolala veľké rozhorčenie, lebo v tom čase si také niečo speváci nemohli dovoliť. O zmluvách totiž rozhodovali úradníci štátnej agentúry Slovkoncert. Problém bol aj s dochádzaním do Viedne, vždy dostala povolenie iba na týždeň.
Musela sa rozhodnúť, či bude poslúchať a ostane doma, alebo využije životnú šancu. Na rozhodovanie nebolo veľa času, lebo mala pár dní pred pôrodom a keby chceli vycestovať ako rodina, mohol by to byť problém. Rozhodla sa teda pre emigráciu, manžel ju mal nasledovať o týždeň neskôr.
"Z toho mála, čo sme vlastnili, sme si prakticky nič nemohli vziať, na hraniciach by to vzbudilo podozrenie. Mali sme zopár šiat a páperové prikrývky," spomínala v monografii Niela Rishoia Gruberová. Colníkovi musela vysvetľovať, prečo cestuje s perinami, že má vo Viedni angažmán a sľúbiť, že ich prinesie naspäť.
Hoci mal službu "ten lepší" colník, ešte dlhé roky sa dostávala do stresu vždy, keď mala absolvovať hraničnú kontrolu. Vedela, že ju hľadajú.
Totalitné súdy ju totiž odsúdili na dva roky väzenia. Dlhé roky sa o nej na Slovensku nevedelo a jej nahrávky bolo prísne zakázané vysielať.
Virtuózna babička
To, čo predvádzala, pritom bolo neporovnateľné s tým, čo sme mohli počúvať na domácej scéne. Vedela by som ju prirovnať asi len k Lucii Popp, ďalšej emigrantke, ktorá doma nedostala šancu a pár rokov pred Editou sa stala prvou Slovenkou na scéne londýnskej Covent Garden Opere, či Metropolitan Opery v New Yorku.
Lucia Popp však zomrela predčasne ako 54-ročná, zatiaľ čo Edita Gruberová robila kariéru aj v čase, keď už bola babičkou.
"Publikum s napätím čaká, či „jej to ešte spieva“. Edita Gruberová totiž bude mať na Vianoce 65 rokov. Po prvej árii však vypukne búrlivý potlesk. Jej hlas je aj po 40-ročnej kariére stále dokonalý, hlasivky pevné ako u mladej ženy," písala som o jej koncerte v roku 2011.
Vďaka festivalu Bratislavské hudobné slávnosti, ktorého bola čestnou prezidentkou, som ju mala možnosť nielen počuť, ale ako novinárka, ktorá vyštudovala muzikológiu, aj stretnúť a pýtať sa. Dozvedela som sa napríklad, že sa do rodnej krajiny dostala až v roku 1988 a to s malou dušičkou. Hoci ju pozvali na koncert, zatykač stále platil.
Aj keď mala pracovný kalendár naplánovaný na roky vopred, po zmene režimu si našla čas na niekoľko koncertov na Slovensku. Pamätám si, že v roku 2009 sa lístky na jej koncert na 45. ročníku BHS tak rýchlo rozchytali, že sa s ňou organizátori dohodli, aby pustila verejnosť aj na skúšku. Asi si viete predstaviť, ako ju tento záujem dojímal.
Rok predtým spievala na Bratislavskom hrade, kam z bezpečnostných dôvodov pustili "len" 10-tisíc ľudí. Predviedla tam napríklad Bernsteinovu Candide.
Edita Gruberová kariéru ukončila v roku 2019. Zomrela v pondelok vo veku 74 rokov.
