Neviem presne určiť moment, keď sa z obyčajného obyvateľa stane „problémový občan“. Možno je to vtedy, keď položí prvú nepríjemnú otázku. Alebo až vtedy, keď sa po nejasnej odpovedi opýta druhýkrát.
Demokracia pritom stojí na zvláštnom paradoxe. Od ľudí očakávame, že budú zodpovední, budú sa zaujímať o veci verejné, chodiť voliť a kontrolovať tých, ktorým zverili moc. Keď to však niektorí začnú robiť dôsledne, systém ich často začne vnímať ako príťaž. Stanú sa z nich tí, ktorí „komplikujú“ hladký priebeh alebo „stále niečo riešia“.
Akoby sme o aktívnych občanoch radi hovorili len v predvolebných kampaniach. Po voľbách sú už niekedy skôr na obtiaž.
Transparentnosť nie je len zverejnený dokument
Za posledné mesiace som strávila množstvo hodín čítaním rozpočtov, zmlúv, faktúr, rozhodnutí a zápisníc. Nie preto, že by ma tabuľky fascinovali. Ani preto, že by som prvoplánovo hľadala senzácie a škandály. Jednoducho som chcela pochopiť, ako presne vznikajú rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú každodenný život ľudí okolo mňa.
Prekvapilo ma, aké náročné je niekedy poskladať si celý obraz. Dokumenty síce legálne existujú, no často sú roztrúsené na rôznych miestach, písané úradníckym jazykom, ktorému bežný človek nerozumie, alebo im chýba základný kontext. Bez neho sa z dôležitých čísiel stávajú len prázdne cifry.
Transparentnosť totiž nie je len o tom, že niečo formálne zverejníme na webe. Skutočná transparentnosť je stav, keď občan dokáže reálne pochopiť, čo sa s verejnými zdrojmi deje.
A práve tam sa podľa mňa láme dôvera:
Keď občan nerozumie, začne sa pýtať.
Keď sa pýta, začne byť vnímaný ako problém.
Keď odpovede neprichádzajú, prestane sa pýtať.
A v tej chvíli prehrávame všetci.
Demokracia odchádza po jednom človeku
V posledných rokoch sa neustále skloňuje strata dôvery vo verejné inštitúcie. Hľadáme veľké príčiny – makropolitické kauzy, polarizáciu spoločnosti či globálne krízy. Možno je však čas pozrieť sa aj na tie drobné, každodenné momenty.
Na skúsenosť človeka, ktorý chce jednoducho vedieť, ako sa rozhoduje o peniazoch v jeho vlastnej obci či meste. Človeka, ktorý požiada o informácie podľa zákona alebo osobne príde na zasadnutie zastupiteľstva. Ak odíde s pocitom, že jeho otázky sú neželané a on sám je vnímaný ako nepriateľ, nabudúce už nepríde.
A možno nepríde ani jeho sused. Ani jeho deti.
Demokracia sa totiž nerozpadá veľkými, náhlymi udalosťami. Oslabuje sa potichu a pomaly. Vždy o jedného konkrétneho človeka, ktorý to definitívne rezignoval a mávol rukou.
Dôvera sa nedá prikázať
Aktívni ľudia v komunitách nepotrebujú potlesk. Nepotrebujú ani to, aby s nimi vedenie samospráv či inštitúcií vo všetkom bezvýhradne súhlasilo. Potrebujú jediné – aby ich otázky boli prijímané ako úplne prirodzená, zdravá a legitímna súčasť verejného života.
Moc vo verejnej správe nevzniká sama od seba vo vákuu. Vzniká z dôvery ľudí. A táto dôvera sa nedá vynútiť ani prikázať z pozície funkcie. Dá sa iba dlhodobo a férovo zaslúžiť.
Možno by sme si preto mali ako spoločnosť prestať klásť otázku, prečo sa niektorí občania pýtajú tak veľa. Dôležitejšia je úplne iná otázka: Prečo sa pýtame tak málo?
A či nám raz v kritickej chvíli nebude chýbať práve ten posledný človek, ktorému ešte nebolo jedno, čo sa deje okolo neho.
