Písmo:
A-
|
A+
vlastne som cítila ako moc sa k sebe nehodíme
aj napriek zlej puzzle
aj napriek slovám ktorými si mi neotváral staré rany / ako dobre /
aj napriek tomu,že ma nebolíš
tvoje teplé bozky vo mne znejú každým novým zakopnutím
o zrkadlenie naších duší...
a keď mi slnko opať napľuje do xichtu
a vietor zaveje z mojích červených vlasov posledné--zbohom--
budem vedieť ,že kvoli zlej čiarke vo vete sa len tak nerozbije
nádej v nás...
to čo náas spáaja je skutočné
živé kvety budu vždy len živé
vždy nám len napovedia
bez otázok a odpovedí
nikdy však nemožme dopustiť aby sme sa ĽÚBILI
pretože v tom istom momente sa stratíme v otáznikoch...
