Vždy som sa tam túžila ísť pozrieť a minulé leto sa mi to splnilo - s kamarátom sme sa vybrali do bývalého pracovného tábora so známym názvom: Osvienčim.
Na parkovisku pred objektom stálo najviac áut s poľskou poznávacou značkou, ale čo ma dosť prekvapilo, bolo tam aj veľa nemcov (!!!). "Hm, hambila by som sa sem vkročiť na ich mieste"- pomyslela som si vtedy. Ale na druhej strane, nedá sa hádzať všetkých nemcov do jedného vreca spolu s Hitlerom a jemu podobným šialencom. Ja osobne však nemcov nemusím, mám k nim doslova averziu.
Pri vstupnej bráne nás vítal už notoricky známy nápis: "Arbeit macht frei" (práca oslobodzuje). Celý areál bol vlastne akási klietka z ktorej niet úniku. Sámé elektrické ploty a beznádejne vysoké múry. Hlavne ten s vidieľnými stopami po guľkách mi naháňal strach - kedysi to bol múr smrti.
V areáli sa nachádzajú ešte pôvodné plynové komory a kremačné pece. V radoch za sebou sú postavené na chlp presne rovnaké budovy, v ktorých boli kedysi ubytovne pre dôstojníkov SS, ošetrovne, kancelárie... V najväčšej z budov boli umiestnení väzni. Na zemi len trošku slamy a roztrhané prikrývky. Spoločné WC, kde si väzni museli takpovediac pozerať do očí... Proste neľudské podmienky.
V budove sú uskladnené tony šatstva, starých kufrov s adresami väzňov, ľudské vlasy (po príchode do tábora každého ostrihali dohola), topánky, dokonca protézy, náhradné umelé končatiny, barly a ďalšie osobné veci.
Z každého kúta budovy cítiť desivú minulosť týchto ľudí. Takže ak ste ešte nenavštívili Osvienčim, vrelo odporúčam, je to nezabudnuteľný zážitok.
