Fyzická bolesť je pre každého z nás zrozumiteľná, má svoje jasné ohraničenie aj spoločenské uznanie. Porezaný prst nám krváca, zlomená noha si vyžaduje sadru a nikto nespochybňuje naše právo na odpočinok či liečbu. Ak však povieme, že nás „bolí duša“, často narážame na neviditeľnú bariéru rozpakov alebo nepochopenia. Emocionálna a psychická bolesť totiž nezanecháva modriny ani jazvy viditeľné voľným okom, hoci moderné neurovedy potvrdzujú, že v našom mozgu aktivuje tie isté centrá, ako reálne telesné zranenie. Znamená to, že pre náš nervový systém je pocit odmietnutia či hlbokého smútku rovnako skutočný a ohrozujúci ako fyzický úder.
Uzdravenie sa nezačína tam, kde bolesť mizne, ale tam, kde jej rozumieme ...“
Z pohľadu psychológa nie je bolesť nepriateľom, ktorého treba okamžite a za každú cenu umlčať, ale naliehavým signálom nášho vnútra, ktoré nás upozorňuje, že niektorá z našich základných psychických potrieb zostáva dlhodobo nenaplnená alebo že sme stratili kontakt so sebou samým. V poradniach psychológov či terapeutov sa s touto tichou bolesťou stretávam denne. Spomínam si napr. na klienta, ktorý prišiel s tým, že sa cíti ubolený, slabý a úplne bez energie. Napriek stabilnému rodinnému zázemiu a úspešnej kariére opisoval neustály tlak na hrudi a pocit neznesiteľnej ťažoby, ktorú nevedel racionálne pomenovať.
Podrobné medicínske vyšetrenia u neho opakovane vylúčili akékoľvek somatické potiaže. On však počas jedného zo sedení ticho poznamenal, že sa cíti, akoby mal „...vo svojom vnútri obrovskú otvorenú ranu, z ktorej síce netečie krv, ale vyteká z nej všetka jeho chuť do života“. Postupne sme v terapii objavili, že jeho bolesť nebola prejavom vnútornej slabosti či precitlivenosti, ale prirodzeným výsledkom roky potláčaného smútku zo straty blízkej človeka. Jemu blízkej osoby, ktorú si v nekonečnom kolotoči výkonu a spoločenských očakávaní jednoducho „nestihol“ odsmútiť. Důvodom bolo to, že bol od detsva naučený, že silní ľudia neplačú a kráčajú životom ďalej.
Psychická bolesť nás často izoluje. Nadobúdame klamlivý pocit, že sme v tomto utrpení úplne sami, že všetci ostatní sú „v poriadku“. No pravdou ostáva, že schopnosť cítiť bolesť je hlboko ľudská, univerzálna. A v konečnom dôsledku nevyhnutná pre náš osobný rast a integritu. Problém totiž v skutočnosti nenastáva preto, že bolesť existuje. Bolesť je predsa súčasťou ľudskej existencie rovnako ako radosť . Avšak vtedy, keď ju ignorujeme, potláčame liekmi či prácou, alebo sa za ňu úprimne hanbíme ...vtedy nastáva problém. V takýchto prípadoch si totiž naša psychika nájde inú, často deštruktívnejšiu cestu, ako sa ozvať. Či už prostredníctvom paralyzujúcich úzkostí, rôznych psychosomatických ochorení, chronických porúch spánku alebo neustále sa opakujúcich konfliktov v našich vzťahoch.
Zvláštne miesto zaujíma takzvaná vzťahová bolesť. Tá má svoje korene často v ranom detstve. Predovšetkým v obdobiach, keď neboli dostatočne a citlivo naplnené naše základné emočné potreby, ako sú potreba bezpečia, bezpodmienečného prijatia, lásky a vlastnej hodnoty. Opakované emocionálne odmietnutie alebo zanedbávanie v ranom veku, v detstve môžu viesť k chronickému strachu z opustenia a k presvedčeniu, že naše potreby nie sú dôležité a že si pozornosť musíme zaslúžiť výkonom či sebaobetovaním. Tieto skúsenosti, na ktoré upozorňuje napr. teória citovej väzby Johna Bowlbyho, sa neskôr dramaticky premietajú do našich dospelých vzťahov. Vtedy sa bolesť z minulosti prebúdza pri každom náznaku konfliktu či vzdialenia sa partnera.
Emocionálna bolesť, hoci býva neraz ochromujúca a budí v nás dojem nekonečnosti, však nie je životným rozsudkom. Je skôr procesom, ktorý má svoj začiatok, priebeh a pri správnom prístupe aj svoje rozuzlenie. Zahojenie týchto „neviditeľných rán“ si vyžaduje čas, nesmiernu trpezlivosť a predovšetkým veľkú odvahu. Silu pozrieť sa pravde o svojom prežívaní priamo do očí bez uhýbania. Učí nás tak, že bolesť nemusí byť len deštruktívna a ničivá sila.
Miesta, ktoré v nás najviac bolia, sú často miestami najväčšieho rastu ...“ Pema Chödrön
Uzdravenie u človeka v skutočnosti nenastáva vtedy, keď bolesť z nášho života úplne a navždy zmizne. To by bolo popretím ľudskosti. Odíde vtedy, keď ju dokážeme vedome integrovať do svojho životného príbehu bez toho, aby nás definovala, paralyzovala alebo ovládala budúce rozhodnutia. V našej spoločnosti orientovanej na výkon a okamžité uspokojenie potrieb často vnímame smútok, neistotu či úzkosť ako prejav zlyhania či slabosti. No pravdou ostáva, že dovoliť si autenticky cítiť bolesť je v skutočnosti prejavom vysokej psychickej odolnosti a vnútornej integrity zdravého človeka.
Keď teda prestaneme vyčerpávajúco bojovať proti vlastným pocitom a začneme im s empatiou načúvať, otvárame si tým dvere k vnútornému pokoju a k uzdraveniu. To nie je len absenciou utrpenia, ale prítomnosťou istej vnútornej slobody. Bolesť je totiž v hlbokom zmysle slova svedectvom o tom, že sme nažive, že sme vnímavé bytosti a že nám na niečom alebo na niekom v tomto svete skutočne záležalo. Je to istým spôsobom daň za našu schopnosť milovať, tvoriť a hlboko cítiť. Zárověn ak k svojej bolesti pristúpite s rovnakou láskavosťou, akú by ste prirodzene prejavili napr. zranenému priateľovi, zistíte, že pod nánosmi dočasného trápenia sa stále nachádza vaša nezlomná ľudská podstata 😊
📚 Marek Horňanský psychológ Ψ Autor sa dlhodobo venuje poradenskej a terapeutickej praxi, psychologickému vzdelávaniu a projektom podporujúcim duševné zdravie doma aj v zahraničí. Článok vznikol ako výsledok odborného štúdia, skúseností a analýzy literatúry s cieľom poskytnúť čitateľom zrozumiteľný a hodnotný pohľad na danú problematiku. V prípade otázok, spätnej väzby alebo záujmu o ďalšie informácie môžete autora kontaktovať online. Odborné zdroje: Russell, J. Cambridge International AS & A Level Psychology Coursebook (Cambridge University Press, 2022, ISBN 1009152483) Nolen-Hoeksema, S. Atkinson and Hilgard’s Introduction to Psychology (2014, ISBN 1408044102) Geiser, J. Lehrbuch Allgemeine Psychologie (Outlook Verlag, 2024, ISBN 3368659308)
