Keď v roku 1972 dvaja mladí novinári z Washington Post začali vŕtať do „treťotriednej vlámačky“ v komplexe Watergate, málokto veril, že to položí najmocnejšieho muža sveta. Richard Nixon neodstúpil preto, že by ho niekto prichytil s páčidlom v ruke. Padol, lebo systém kontroly – poháňaný neúnavnou tlačou – dokázal, že klamal a kryl zlyhania svojich ľudí.
Dnes sa na Slovensku nestojí pred vlámaním do centrály politickej strany. Stojí sa pred niečím oveľa nebezpečnejším: pred rozostavaným skeletom nemocnice v Prešove, ktorý namiesto liečenia hrozí zrútením. A paralela s Watergate je mrazivá: v oboch prípadoch nie je najväčšou otázkou len samotný skutok, ale to, či sme svedkami systémového krytia a politickej neschopnosti priznať zodpovednosť.
Kde bol Kaliňákov dozor?
Minister Robert Kaliňák sa snaží štylizovať do roly poškodeného. Ukazuje prstom na stavebné firmy a hovorí o vykázaní zo staveniska. Lenže v kauze takejto magnitúdy je postoj „my sme o ničom nevedeli“ neudržateľný. Ak sa do základov strategickej štátnej stavby lial nekvalitný betón, natíska sa otázka: Nezlyhalo fatálne Ministerstvo obrany SR a jeho kontrolné mechanizmy?
Je treba sa pýtať priamo: Ako je možné, že rezort pod vedením skúseného politika neustrážil tak zásadnú vec, akou je kvalita materiálu? Išlo o neospravedlniteľnú nekompetentnosť Kaliňákovho úradu, alebo o vedomé „prehliadanie“, ktoré umožnilo niekomu ušetriť milióny na úkor bezpečnosti tisícov pacientov? V oboch prípadoch politická zodpovednosť nemieri na robotníka s miešačkou, ale priamo na vrchol ministerstva.
Peniaze „do luftu“ alebo správnych vrecák ?
Kým Nixonova administratíva špehovala opozíciu, u nás sa hazarduje s peniazmi z Plánu obnovy. Ak sa preukáže, že kvôli fušerstvu bude nutné stavbu búrať, stovky miliónov eur z EÚ môžu „vyletieť komínom“. Rozdiel v cene medzi projektovaným a skutočne použitým betónom zrejme neskončil v prachu staveniska. Mohli sme byť svedkami učebnicového „podvodu“ na občanoch? Kým Robert Kaliňák hovorí o „nekvalitnej práci“, verejnosť má právo pýtať sa na pozadie, ktoré takúto masívnu chybu umožnilo.
Úloha tlače sa nemení
Robert Fico a Robert Kaliňák by mali dnes čeliť podobnému tlaku ako kedysi Nixon. Ten sa tiež snažil médiá umlčať a označiť za nepriateľov štátu. Ale história nás učí, že pravda sa nakoniec vždy prebojuje cez akékoľvek betónové múry.
Ak je cieľom, aby Prešov nebol len pomníkom manažérskeho zlyhania, je nevyhnutné sa pýtať ako Woodward a Bernstein: Kto na ministerstve o tom vedel? Kto mal podpísať stavebný denník? A prečo štát nezasiahol pri prvom podozrení?
Peniaze z EÚ sú spoločné peniaze. A ak ich niekto nechal „zabetónovať“ do nebezpečného skeletu, nemôže sa len tak vyhovoriť na dodávateľa. Zodpovednosť za ochranu spoločného majetku a bezpečnosť občanov nesie minister. A táto dôvera je v Prešove momentálne v troskách.
Richard Nixon pochopil, že v momente, keď sa jeho meno stalo toxickejším než samotný škandál, jediným riešením je odchod. Otázkou zostáva, či Robert Kaliňák nájde v sebe rovnakú mieru politickej súdnosti, alebo bude radšej sledovať, ako sa s droliacim sa prešovským betónom definitívne rozpadá aj posledná ilúzia o odbornom riadení štátu. V slušnej spoločnosti sa za takéto zlyhanie totiž neukazuje prstom na dodávateľa, ale podáva sa demisia. ⬇️
