I známy švajčiarsky psychoanalytik Carl Jung chápal „čo je vnútri – je vonku“ ako podstatu reality, keď v liste fyzikovi Wolfgangovi Paulimu píše: „Psychologické pravidlo hovorí, že pokiaľ vnútorná situácia nie je uvedomená, prejaví sa navonok ako osud.“ No ja pôjdem ešte ďalej, keď poviem, že i to, čo si uvedomím a ďalej praktizujem, vytváram.
Som veľký fanda teórií vedomia vplývajúceho na organizáciu hmoty. Nielen mnoho duchovných tradícií i dnešná veda sa odkláňa od objektivizovania reality keď chápe, že povaha skutočnosti môže byť vnímaná iba na subjektívnej úrovni a že toto subjektívne vedomie zažívajúce a poznávajúce realitu je závislé od schopností a postoja človeka. Preto dnes v mnohých vedeckých experimentoch je experimentátor považovaný nie za nestranného pozorovateľa ale ako súčasť resp. premenná experimentu, ovplyvňujúca svojím postojom jeho výsledok.
Ty si experimentátor a skutočnosť ovplyvňuješ svojim pohľadom na ňu
V svojom formatívnom období si „zdedil“ okrem genetického jedinečný kolektívno-rodinno-osobný program, ktorý ťa doslova naprogramoval k určitým myšlienkam, presvedčeniam, konaniam – tvojmu jedinečnému pohľadu na svet. Tento pohľad spoluutvára tvoju skutočnosť. Pokiaľ si spokojný s tým, ako tento program programovo programuje tvoj život, fajn. Nie je čo riešiť. Keď však (možno len v niektorých oblastiach) spokojný nie si, je to signál, že zdedený program nie je v súlade s tým, čo pre seba chceš, resp. s tým, kým naozaj si. A že žiť v takomto odklone je žiť na vlastný úkor, robiť na sebe nedobrovoľne kompromis.
A to bolí.
Každá bolesť je signálom odklonu od pravého miesta, teda od miesta kam patríš, podľa pravidla – keď som v súlade s tým, kým naozaj som, cítim sa dobre. Keď nie som pravdivý, pravdivá, teda nežijem/nekonám v súlade s tým, kým naozaj som, cítim sa zle. Tak sú naše pocity semafor, ktorý nepustí. Pocity pravdivo informujú o tvojej subjektívnej realite v každej chvíli. A žiadna jedna objektívna pravda či univerzálna cesta ako správne žiť nie je. Čo jednému robí dobre, inému nemusí, preto v tomto treba vnímať IBA sám/samú seba, ty máš najpriamejší prístup k svojim pocitom, k svojej osobnej pravde.
Niektoré zdedené ľudské programy sú neľudské a vyžadajú naozaj neskutočné a zbytočné kompromisy. Na sebe i ľuďoch okolo. Znefunkčňujú. Trápia. Obmedzujú. Unižujú. Debilizujú. Uväzňujú. Hubia. Bránia v rozkvete, ktorý je srdcom evolúcie a vrodeným právom všetkého živého. Takže sa viac nebráň svojej osobnej človečenskej evolúcii, upgraduj málo funkčné programy svojich predkov a nahraď ich sebatranscendujúcim na jazyku sa rozplývajúcim slobodoprogramom, ktorý ti umožní v každom momente si vyberať a zmocniť sa z paralelných možností tej najlepšej pre teba. Tej, ktorá oblaží a chutí najlepšie.
Doteraz si sa pozeral/a na svet tak nejak samovoľne, autopilotom, ako ťa to naučili a už vieš aký život to prináša. Ale keď zmeníš spôsob, akým sa pozeráš na veci v tvojom živote, veci v tvojom živote sa zmenia. Sľubujem. Pre začiatok sa opýtaj pár otázok:
Vnútorný audit
Mám sa fajn? V ktorých oblastiach mi to ide ľahko, kde s radosťou plyniem s prúdom života? A kde stojím v proti-prúde? Kde sa trápim? A kde by mi bolo lepšie? Kam patrím? Keď mám tento pohľad na vec a nie je mi s ním dobre, s akým pohľadom na vec by mi bolo lepšie? Kto som a aký život pre seba chcem? Aký je môj životný sen? Na koľko (percent) žijem svoj životný sen? A čo ma oddeľuje od toho, čo chcem?
Si naučený/á znášať zlé a bezmocne sa prizerať ako sa objavuje v tvojom živote. Nanajvýš sa chmúriť a sťažovať. Starý program.
Nauč sa tvoriť dobré, lepšie, najlepšie. Si vyvrcholením všetkého, čo bolo pred tebou a zároveň vytváraš, čo je možné v budúcnosti. Si rozhodujúci článok evolúcie. Verzia #03 tisícročia.
O základnom stavebnom kameni tvorby už čoskoro.
