Komu prekáža, že som iná?

Akosi som nemohla zaspať. Tak som doblba prepínala programy s tajnou vierou, že niektorý z nich ma úspešne uspí. Preklikla som sa na ORF2, keď som sa úplne zobudila. Čo to je? Preboha! – to bola prvá myšlienka, za ktorú sa teraz sama pred sebou hanbím.
V dokumente „Deti neba a zeme“ vystupovali 5 postihnutí. Každý z nich mal ťažké fyzické postihnutie, ale myseľ tak bystrú, tak jasnú a ich slová... Nestíhala som sledovať titulky. Dokonca som o pol druhej naštartovala počítač, aby som sa podelila o tieto silné vnemy.

Každý z týchto piatich ľudí – áno, sú to ľudia aj napriek postihnutiu – mali nesmiernu chuť do života. Každý deň brali ako dar. Vyššie spomenutá umelkyňa mala dokonca milujúceho partnera. O čom to vlastne celé bolo? Ani jeden z nich nehromžil na svoj osud. To bolo zvláštne. S vyrovnanosťou hovorili o svojich životoch – o túžbach, denných starostiach a radostiach, o snoch, o láskach a sexe. Len som sa dívala a otvárala ústa.

Zopár myšlienok, ktoré nútia k zamysleniu:
„Ako dieťa som si svoje postihnutie neuvedomovala. Vyrastala som medzi ďalšími postihnutými. Hoci sa o nás starali zdraví ľudia, rozdiely som vôbec nevnímala. Šok prišiel až v 13-tich rokoch, keď sme išli na trh. Tam som si v plnej miere uvedomila, kto som“ hovorila umelkyňa.

„Išiel som do obchodu. A mnohí z ľudí sa na mňa dívali, dokonca sa ma aj opýtali, že prečo som išiel von. Prečo som neostal v ústave? Ale ja chcem ísť von! Chcem ísť nakupovať!“ povedal ťažko postihnutý chalanisko, ktorý je celoživotne odkázaný na pomoc iných.

„Dala som si urobiť niekoľko operácií, aby mi upravili čeľusť a oči. Aby som bola pre spoločnosť akceptovateľnejšia.“ hovorila dievčina, ktorá nadovšetko rada jazdí na koňoch a, bohužiaľ, má zdeformovanú tvár.

„Musím posilňovať viac ako tí zdraví. Im ide o figúru, mne o viac“ – mladík, ktorý má miesto rúk a nôh len kýpte. Aj napriek tomu je výborný badmintonista.

Kam až siaha posadnutosť zovňajškom? napadlo mi. Títo ľudia o tom vedia svoje. Denne sa s tým stretávajú. Média nás bombardujú, že len dokonalé telá sú šťastné. Naozaj je to tak? Títo ľudia neboli nešťastní. Len ma informovali o svojich životoch. Klobúk dolu pred ich životnou silou.

PS: tak rozmýšľam, či tých pár kíl navyše je to najhoršie, čo ma v živote postretlo. Nie, nie je, pretože ľudská hlúposť je omnoho horšia... s ňou sa bojuje veľmi ťažko.