Pol štvrtej ráno. Nezvyčajné ticho lepilo sa na mňa zo všetkých strán. Iba, čo sem- tam ma nevystrašili padajúce suché listy. Nevyberajú si. Prosto padnú. Nasávam atmosféru pustých ulíc v modrom kabáte. Deravý palec na rukavici neschovám do vrecka. Som tu sama. Prekvapená vnáram sa do jesennej noci. Svietia skromné lampy a ja sa aj teraz zasmejem do šera. Vidím sa ako nevinná postavička v barovej etude o pubescentnej trápnosti. Voľakedy si mi hlava ušla na plavbu po mori a teraz sa mi už iba vysmieva na krku. Zrazu som ako víťazka na koni s vavrínovým vencom na hlave( Ten pohľad bol nový. A už ani nechcem vedieť, čo mi chcel povedať). Nevadí. Oranžová cesta a zhasnuté domy na mňa neukážu prstom. Ale byť na koni a pozerať sa zo sedla je pekný pocit. Stopy za mnou miznú, stretávam nočný život prírody. Zopár ježkov, veveričiek, čo túžili po dobrodružstve a nakoniec sa stratili v civilizácii. Ako som sa na balkóne zložila zo smradu výnosného obchodu, doliehali vášnivé zvuky jeleňej rozkoše. Nehanbia sa. Je hlboká príjemná noc a ostaní sú za oknami svojich králikární.
Už nepijem z veľkých džbánov, ale zo štvordecových pohárov. Podelím sa, ale už mi neostane toľko vody pre všetkých pseudosmädných. Jeseň nemilujem až tak ako leto. Aj tohtoročná je iná, ale zvláštne iná. A možno preto, že dnes ju vnímam všetkými zmyslami. Chodievam si v piatky po múdre slová do nových dní a vypustiť zopár radostných tónov v šanci na nekamennú cestu. Dávam krídla papierovým lastovičkám s odkazmi NIE a aspoň nateraz ich posielam na správne miesta. Maľujem si očami, ústami, pomáham si aj ušami. A je mi fajn aj nie je.
Mohla som byť tam, pomerne ďaleko. Budovať a prekonávať sa. Je to opäť tak, ako to má byť. Som tu, konečne vďačná za namaľovaný obrázok domova. Raz bude čierny, raz biely. Viem, že aj farebný. Mne sa napríklad veľmi páči aj čiernobiela.
