Utorok - príchod na Zéland
Na imigračné som prišiel okolo obeda, postupne som obišiel rôzne oddelenia, podľa položiek, ktoré som na svojom formulári zaškrtol. Až som sa dostal na biobezpečnosť. Kto čítal prvú časť (link) vie, koľko problémov môže narobiť obyčajný šváb v krabici, ktorý je v Austrálii považovaný za bežného chrobáka.
Úradník mi dal do ruky nožík a povedal, aby som krabicu otvoril a on zatiaľ vybaví niekoho iného. Neviem, či sa jedná o štandardný postup, ale jeho dôvera vo mňa s nožíkom v ruke a neformálny prístup ma potešili.
Na bicykel sa pozeral asi 10 sekúnd, spýtal sa na stan, pozrel na podlahu a podal mi oficiálnu pásku biosecurity, aby som si krabicu znova zalepil.
Hotovo.
Po poskladaní bicykla mi zadné koleso sfukovalo a tmel, základ bezdušového systému, z neho tiekol na všetky strany.
Možná oprava bola hodiť do plášťa dušu, ale na stredu som už mal dohodnutú opravu v servise, a tak sa mi nechcelo plytvať časom a ani úsilím.
Rozhodol som sa, že koleso poriadne nafúkam a budem ho podľa potreby cestou dofukovať. S tmelom unikajúcim jemne cez špice som mal problém už 1 200 kilometrov dozadu, po pristátí v Brisbane. Vtedy som sa rozhodol uvidieť, kam sa mi s tým až podarí zájsť.
Podarilo sa až do Sydney, a tak som dúfal, že tých pár km ešte zvládnem prejsť na zvyšných výparoch šťastia.
Napokon sa mi podarilo prejsť 21 kilometrov do domu miestnych cyklistov v Aucklande. Cestou som išiel cez park, v ktorom som videl pasúce sa ovce a kravy. Legendy neklamali, ovce sú na Novom Zélande dokonca aj v parku v hlavnom meste.
U miestnych cyklistov
Prvé dojmy z bicyklovanie v Aucklande boli dobré, veľa cyklotrás a vodiči sa mi zdali byť tiež ohľaduplní.
Ubytovanie som mal dohodnuté u Helen a Bretta, cyklistov, ktorí prebicyklovali niekoľko krajin.
Brett pracuje pre organizaciu zaoberajúcu sa udržaním dospievajúcich ľudí pri športe a Helen je zdravotná sestra a má aj licenciu na civilné sobášenie ľudí.
Streda - servis a jazda po pobreží
V stredu som navštívil servis. Majiteľ bol bývalý mechanik profi tímov a vďaka tomu prešiel kus Sveta. Spomenul, že bol na Slovensku niekoľkokrát a scenéria, ktorú uvidím na Novom Zélande sa bude v mnohom podobať na to, čo poznám z domu. Do debaty sa pridal aj jeho kolega, ktorý dodal, že sa mu veľmi páčili aj mestá, obzvlášť Maribor.
Poobede som sa ešte previezol po pobreží a večer som spravil grécky šalát, kým Helen varila cestoviny s modrým syrom a kuracím mäsom. Brett zhodnotil večeru výrazom “good me‘akai”, čo znamená chutné jedlo (me’akai je tongský výraz pre jedlo), a tak sme sa ešte dostali k téme novozélandských slangových výrazov.
Štvrtok - posledný deň pred cestou
Prišiel posledný deň a s ním aj potreba zistiť, kadial to vlastne idem. Teda vedieť deň dopredu, čo robím ráno.
V piatok vyrážam na vyše 3 000 km dlhú diaľkovú trasu s názvom Tour Aotearoa (Aotearoa je maorský názov pre Nový Zéland), ktorú si začiatkom v Aucklande skracujem o cca 500 km. Doprava na úplný sever Nového Zélandu s bicyklom sa mi zdala byť zbytočne komplikovaná a keďže mám chuť hneď jazdiť a nie cestovať autobusmi a taxíkmi, rozhodol som sa, že ak budem mať po dokončení celej trasy na juhu Južného ostrova pocit, že musím prejsť aj časť severne od Aucklandu, tak ju potom dodatočne prejdem.
Stiahol som teda súbory pre navigáciu a kúpil papierového sprievodcu.
Budem to brať deň za dňom. Dnes viem, kam chcem zajtra dôjsť a zvyšok sa uvidí počas cesty.
Poobede som ešte navštívil múzeum, v ktorom ma zaujímala najmä sekcia venovaná maorskej kultúre. Tá bola bohužiaľ zavretá, napriek tomu som sa niečo dozvedel. Večer sme s Brettom upiekli pizzu, pobalil som sa a z postele som ešte na telefóne naťukal tento blog.
Zajtra začínam ďalšie dobrodružstvo.
Na záver ešte prikladám príbeh v angličtine - maorskú legendu o tom, ako vták kiwi prišiel o svoje krídla:
How the kiwi lost its wings
One day, Tane-mahuta the god of the forest, saw that his children tamariki, the trees, were being eaten by bugs (ngãrara) and becoming sick. He summoned the birds (manu) of the air and asked if they would come down to live on the forest floor and save the trees (rakau).
Each bird was asked in turn.
Tui was afraid (wehi) of the dark. Pükeko said the ground was too damp (haukü). Pipiwharauroa, the shining cuckoo, was too busy building (waihanga) her nest.
But kiwi looked up at the sunlight (awatea) and down at the cold earth (whenua) and said yes.
Tane-mahuta was filled with joy (harikoa), but he gave kiwi a warning: "E kiwi, you will have to grow thick, strong legs (waewae). You will lose your coloured feathers (huruhuru) and wings (parirau).
You will never see daylight again."
Still kiwi agreed.
Tane-mahuta gave the other birds a lasting reminder of their refusal (whakakahore) to help the trees. Tui was given white feathers as a sign of cowardice (hauwarea), pükeko was made to live in a swamp, and pipiwharauroa, the shining cuckoo, had to lay her eggs in other birds' nests.
And because of his sacrifice (whakaaro rangatira), kiwi is the best-loved bird of all.
