City sa náhle predrali na povrch, musela som až vzdychnúť od toľkého návalu šťastia. Dokonca sa mi na vnútornom kútiku oka objavila slza. Chcela som ti povedať, že som šťastná, ale narušila by som tým moment kultovosti.
Nahota nás preplietla v jedno.
Prešla hodná chvíľa. Stále si sa mi hral s vlasmi, obtáčal si ich okolo prsta, dlaňou si mi prechádzal po šiji a dožičil si mi tak ďalšej rozkoše. Slastne som zamraučala a jemne zakloniac hlavu s poloprivretými očami som ťa našla... Tvár, na ktorú som pozerala, bola tá istá, na ktorú hľadievam každý deň, a predsa celkom iná. Farbu očí si mal rozjasnenejšiu než inokedy, zreničky sa ti náhle rozšírili, aby si privykli na šero. Videla som ti v očiach zhmotnenú lásku, nádej a smútok dokopy.
Nevnímala som nič naokolo, pomaly som si prestala uvedomovať priestor a čas, obrysy izby už aj tak dávno skryla v sebe tma, zvuky zvonku pri otvorenom okne pomaly utíchali, chvíľa sa tým stávala zvečnitelnou...
Nasávala som tvoju vôňu tak intenzívne, akoby to bolo naposledy, čo môžem. Som človek zraniteľný a už vonkoncom nie nesmrteľný. Nech sa stane čokoľvek... medzi nami, medzi ľuďmi... v tú chvíľu som si nepatrila, bola som len a len tvoja, úplne ti oddaná, celkom som sa vzdala všetkého svojho. Pre teba, pre nás...
...a vtedy som prvýkrát v živote pocítila, čo je to skutočná láska.