Takže čo sa za posledný mesiac udialo v rámci môjho social life v Kórei?
Prvou akciou bol slovenský večer na našej ambasáde s gulášom, doma upečeným a hlavne nesladeným chlebom s kôrkou a samozrejme nejakými tradičnými slovenskými nápojmi - víno, slivovica a demänovka. Bolo to veľmi príjemné stretnutie takmer 20 Slovákov, ktorí tu pracujú, alebo študujú, alebo sú tu s partnermi. Touto cestou by som chcela ešte raz veľmi pekne poďakovať za tento nápad stretnúť sa, pozrieť si spoločne starý film (v ten večer to boli Lásky jedné plavovlásky) a povymieňať si dojmy a skúsenosti nad dobrým jedlom a pitím. Večer dopadol výborne a jeho koniec bol ešte lepší, keď sme vyšli z ambasády a zistili, že nasnežilo, asi tak 5 cm snehu. Nebolo by to nič prekvapivé, však začiatkom marca sa to stáva, ale na Kóreu to teda prekvapivé bolo, pretože marec je tu zvyčajne teplým jarným mesiacom. Tento rok to nejak nevyšlo a všetci boli z toho prekvapení a aj rozčarovaní. No ale dnes máme 1. apríla tak dúfam, že jar je už tu, aj keď už druhý deň prší.
Ale poďme spať k marcu, druhým zážitkom bolo predstavenie amatérskeho divadla, ktoré pôsobí tu v Soule. Jeho členmi sú prevažne cudzinci, už som písala o tom, že napriek tomu, že komunita cudzincov sa v Kórei rozrastá, stále len zriedkavo stretnete na ulici cudzinca. V daný sobotný večer sa na predstavení, s názvom "The night of Shakespeare" zúčastnil veľký počet cudzincov, pravdepodobne to bola najväčšia koncentrácia cudzincov na jednom mieste akú som zažila od príchodu do Soulu. Divadlo bolo veľmi dobré, aj keď spočiatku trochu rozpačité, no ale povedzme si úprmine, naučiť sa Shakespearove texty keď nie ste native speaker dá rozhodne zabrať. Za 2 a pol hodiny sme mali možnosť vidieť časti z viacerých hier počnúc Snom noci svätojánskej, Henrichom V, či Hamletom. Herci boli skvelí, ale mňa najviac oslovil slávny Hamletov monológ "Byť či nebyť" ktorý predviedol kórejský herec. Napriek tomu, že to bolo v kórejčine a teda nerozumela som veľa, hltala som každé jeho slovo. Bol výborný.
Nasledujúci víkend sme s mojou susedou, ktorá je Nemka kórejskej národnosti absolvovali dva koncerty, oba boli rockové, ale úplne odlišné. Prvý bol koncert kórejskej skupiny Seoul Electric Band, odohrával sa v jedne z drahších reštaurácií v Kangnam-dong, ktorá sa volá Vila Etwas. Musím povedať, že napriek tomu, že sa nejednalo o mainstreemovu kapelu, v Kórei sú in pop hviezdy z rôznych dievčenských a chlapčenských skupín, ktoré vznikajú a zanikajú neustále, chlapíci boli skvelí. K dobrej hudbe vám vážne netreba veľa, bicia a tri basgitary.... veľmi dobré to bolo celé. Samozrejme spievali kórejsky, ale keď dali "wild thing" tak si ma úplne získali.
Druhý koncert v poradí bol opäť rock, ale tento krát v podaní cudzincov - Američanov v jednom z barov v oblasri zvanej Hondae. Hondae je oblasť pri jednej so soulských univerzít, je tam množstvo kaviarní, pubov, barov, klubov a je to stále neuveriteľne plné. Je to jedno z ďalších miest, kde stretne aj väčší počet cudzincov, hlavne študentov, keďže je to študentské miesto. To čo je na tejto časti, ale v podstate na Soule ako takom najzaujímavejšie, aspoň pre milovníkov nákupov je, že obchody s oblečením, topánkami, doplnkami a pod. sú tu otvorené aj v noci, nemám ani predstavu do koľkej, ale mnohé aj po polnoci. V praxi to znamená asi toľko, že ak sa po ceste na drink, alebo párty bude potrebovať či chcieť preobliecť, môžete si zaobstarať kompletne nový outfit a s prehľadom si prerobiť aj celý make-up. Je to úplne neskutočné, neviem či aj niekto nakupuje takto v noci, ale keďže obchody fungujú tak asi áno. Musím však objektívne priznať, že niektoré tie veci sú úžasné, hlavne kabelky, ale aj topánky... problém je ten, že tu majú taký výber, že máte realne problém si niečo vybrať... Takže po zastavení sa v niekoľkých obchodoch sme sa pobrali na miesto koncertu, meno pubu si nepamätám, ale viem ako sa tam dá dostať. Ešte pred pubom sme sa pristavili pri pouličných hudobníkoch, ktorí hrali veľmi pekný jazz, viedol ich Američan hrajúci na klarinete, bol tam chalan s basou, ďalší s gitarou a baba, ktorá mala zvláštny nástroj, fúkací a na boku mal malé klávesy, pamätám si, že sme ako deti mali niečo podobné doma... Na to, že to bolo, ako sme sa dozvedeli celkom náhodné zoskupenie, boli skutočne výborní. Aj koncert na ktorý sme sa nakoniec dostali bol skvelý, najpr duo - Američan a Kórejka zahrali a zaspievali niekoľko piesní, a potom kapela - meno si nepämatám... pub bol plný cudzincov, prevažne Američanov a niekoľkých Kórejcov, ale bavili sa všetci. Skvelý večer...
Tretím umeleckým zážitkom bol koncert vážnej hudby, ktorý sa konal pod záštitou Írskej ambasády pri príležitosti St. Patrics Day. Írsky klavirista Cathal Breslin, predviedol svoje umenie pri hraní Chopina či Fielda, prestriedal sa s dvoma Kórejkami - jedna hrala na husle Choi Jungeun a druhá na čelo Choi Jaewon - obe boli skvelé. Mňa najviac oslovili všetci traja spolu a ich stvárnenie Brahmsovho Piano Trio. Bolo to úplne neskutočné, mala som slzy na krajíčku. Človek si pri počúvaní niečoho tak krásneho uvedomí, že ku šťastiu vám niekedy stáčí skutočne málo :) Bolo to neuveriteľné.
Nasledujúce dve akcie súvisia s oslavami dňa Svätého Patrika, ktoré sa v Soule konali vo veľkom štýle. Írska asociácia v Kórei ich organizovala už po 10 krát, priamo v centre mesta pri Chongyechong stream. Samozrejme nechýbal Guiness, a more zelenej farby, na šáloch, čiapkach, klobúkoch, odznakoch atď. Oslavy otvorili írsky veľvyslanec a spoločen s ním aj britský, čo mi prišlo ako skvelé gesto, lebo úprmine, Íri často Britov na otvorenie osláv súvisiacich s ich sviatkom asi nepozývajú. Celá akcia bola spojená s koncertom niekoľkých írskych skupín, ale aj kórejských. Ten deň som zistila, že kórejcom celkom ide hip-hop, predviedla sa nám jedna zo skupín a roztancovali celé námestie vrátane jednej pani, ktorej by som tipla asi 70. rokov (a to Kórejci vyzerajú oveľa mladšie ako v skutočnosti sú) a tá nám to všetkým ukázala :) Organizátorom sa podarilo dať dokopy aj krátky sprievod, kde boli zástúpené rôzne záujmové zoskupenia, od motorkárov, po mažoretky. Na záver programu vystúpila kórejská kapela, ktorá hrá hudbu U2 a tak tí tiež nemali chybu :) Večer sa mala konať afterparty, na ktorú som sa ale nedostala. Príčina? Piesočná búrka z Mongolska a Číny. V správach varovali, aby ľudia radšej nevychádzali... ale bol to zážitok, zrazu sa vám obloha zafarbí na oranžovo-žlto a vy netušíte že čo sa deje... V ten večer som si uvedomila, že som skutočne v Ázii, a teda poriadne ďaleko od domova... však ako už len ten dôvod, nejdem večer nikam, lebo mesto zasiahla piesočná búrka z Mongolska... ako taký dôvod doma nemáte :D
Posledný víkend som sa vybrala na akciu, o ktorej som sa dozvedela z Facebooku. Kórejci sú ľudia, ktorí zbožňujú skupiny rôzneho druhu a zamerania. Pri prechádzani fan pages o Kórei som natrafila na event Johny's International Exchange Group 1st gathering... vymyslel to chalan - Kórejec, ktorý bol rok v Austrálii a niečo podobné tam žažil, proste zarezervujete podnik, napíšete oznam s časom a potrebnými financiami a čakáte kto sa zjaví. V čase Facebooku je to jednoduchšie vytvoríte even a čakáte kto sa pridá, a tak som sa pridala. Neviem či niekde inde na svete by som to urobila, ale Kórea je skutočne bezpečná krajina, aj keď môže sa stať čokoľvek... ale našťastie nestalo :) Stretnutie sa konalo v Kangnam-gu v bare s názvom BTB (Better than beer), keď som tam prišla bolo tam len niekoľko ľudí - Johny a dvaja ďalší organizátori - Brad Pitt :P (väčšina Kórejcov má anglické meno, ktoré dostali na hodine angličtiny a ktoré používajú pri kontakte s cudzincami) napriek mojej snahe zapamätať si jeho skutočné meno som úspešná nebola, ale aj preto, že v ten večer sa tam stretlo cez 20 ľudí (na druhej strane poznám Brada Pitta ;) druhou organizátorkou bola Yura - a toto je jej pravé meno. Čo sa týka celkového osadenstva, väčšinou tam boli Američania, aj nejakí vojaci sa pridali, Kanaďania, jeden Ind a Kórejci, no a ja - Slovenka a jediná Európanka, aj ked' ako sa neskôr ukázalo jedna z Kanaďaniek sa narodila v St. Petersburgu a potom žila v Nemecku. Musím povedať, že to bol veľmi dobrý nápad zorganizovať niečo také, skutočne, dalo mi to možnosť stretnúť kopec nových ľudí... podebatiť, dostala som ponuku na doučovanie z kórejčiny, na účasť na nejakom DJskom festivale, a pod. No proste v Soule to žije... (ďalšie stretnutie je 17. apríla, tak sa tešíme)
Tento týždeň sa tu koná Seoul Fashion Week otvorený aj pre verejnosť, a tak sme sa išli pozrieť... dostali sme lístky na dve prehliadky, ktoré dokopy vyšli asi 7 euro (doma sa za to na prehliadku dostanete asi sotva) Prvá show bola pomerne ponurá s pomalou hudbou, išlo o kolekciu na jeseň/zimu 2010/2011 a teda všetko to bolo tmavé, jediná farba bola ružová v asi troch odtieňoch. Druhá show bola o čosi dynamickejšia, ale tiež nejak neoplývala farbami... až na ružovú. Napriek tomu, že to boli všetko nositeľné kusy oblečenia, minimálne kabáty boli vcelku neforemné a dosť veľké... ale tak fantázii sa medze nekladú. Popri prehliadkach sa nám podarilo nahliadnuť do časti kde boli vystavené kusy jednotlivých dizajnérov... najviac ma oslovili šaty, ktoré boli modernou verziou tradičného kórejského kroja - Hanbok (jedná sa o širokú a dlhú sukňu, ktorá sa uväzuje nad prsiami a na ňu ide bolerko s dlhými a širokými rukávmi - v súčasnosti sa dá kúpiť v každej farbe a farebnej kombinácii). Ale šaty inšpirované Hanbokom boli úžasné :) pripájam dve foto :)
Takže asi toľko k poslednému mesiaci v Soule, a zajtra hor sa na turistiku na juh s ďalšou z miestnych skupín :)
