Čo ma prekvapilo a čo som si všimol opať po týchto voľbách, na chatoch a v periodikách je, že ešte stále viac ľudí, ako by bolo pre tzv.“ zdravú spoločnosť“ normálne, dokáže presvedčeno prezentovať povačšine negatívny názor spojený s výsledkom volieb.
Voči vyjadreiu vlastných pocitov nemám nič, práveže naopak, som poctený akýmkoľvek prejavom , s ktorého cítiť, že doba v ktorej žijeme z nás ešte nevymlátila schopnosť uvažovať, ale je mi smutno, ak aj 17 rokov po revolúcii, ľudia s napatím vkladajú pomyselné kľúče od vlastnej budúcnosti do rúk našej politickej „elite“.
Prečo si ešte stále myslíme, že by náš osobný život bol diametrálne odlišný ak by v premiérskom kresle sedeli, Fico, Dzurinda, Martináková alebo Mečiar?
Čo si od toho sľubujeme?, že prežijeme hodnotnejší život?, budeme šťastnejší? že sa konečne pozrieme na seba do zrkadla, s úsmevom od ucha k uchu?
Otrepané príslovie hovorí, „Komu sa nelení, tomu sa zelení!“, takéto a podobné sračky majú vačšinou pravdu. To platilo v Egypte, Starom Ríme a platí aj pre dnešnú dobu.
Politici možu formovať prostredie v ktorom žijeme, ale nemyslím si, že by to bola jasne viditeľná zmena presahujúca obdobie jedného ľudského života v produktívnom veku.
Káždý sme zodpovedný sám za seba, samozrejme ak nie sme 5 ročné malé decko, a žiaden politik pre nás nespraví ani polovicu s toho čo možeme sami. Len to chce odvahu!
