Po pár dňoch si ma v hrubom bordovom fusaku priniesli domov. Oni to tak volali – že domov. Pre mňa to znamenalo velikánsky stôl, na ktorom ma prebaľovali, jednu malú postieľku, kde som spinkala a na iné detaily si už nespomínam :) Všetci na mňa robili trápne grimasy, no ja som bola ochotná kričať dovtedy, pokým sa niekto z nich nedovtípi, že mám hlad. Už od plienok som bola patrične tvrdohlavá.
Dni ubiehali a život sa mi zdal byť neznesiteľne komplikovaný. Vychádzali mi prvé zúbky, čo krok to pád na zadok... no skrátka bolesť za bolesťou (vtedy som si myslela, že väčšej snáď niet. Čas však ukázal, ako krásne som sa vtedy mýlila). Do toho všetkého ma ešte aj vytáčali svojou lakomosťou. Tie najzaujímavejšie predmety predomnou stále schovávali na najvyššie poličky. O to väčšia bola moja motivácia čím skôr sa naučiť chodiť. Až sa mi to jedného dňa konečne podarilo. Všetci nadšene jasali, akoby som práve vynašla penicilín. No hej, to boli časy, keď sa ešte vedeli radovať aj z takýchto prkotín. Čokoľvek som spravila, bola som za hviezdu. Dnes ma už za spapaný obed nikto nepochváli. Ani u lekára už nedostávam obrázok za statočnosť.
Tých sklamaní však bolo viac a prišli omnoho skôr, než by som si predstavovala. Prvú ranu do srdca mi zasadil fakt, že darčeky nenosí Ježiško. Preplakala som celú noc. Prešlo pár rôčkov a zo mňa sa stalo veľké dievča – chodila som na základku! Nebolo väčšej dospelosti! Prišli prvé sklamania v láske - zistila som, že ten, ktorého iniciály som mala na konci každého zošita, je do baby z vedľajšej triedy... To boli zasa raz chvíle, o ktorých som si myslela, že horšie už prísť nemôžu. A veruže prišli. Odišli tí, ktorých som milovala. Fyzická bolesť vystriedala psychickú. Pritrafilo sa zopár operačných zákrokov... Niekoľko ambulantných. To ma vždy privádzalo k myšlienke, aké je ľudské telo nedokonalé. Neustále nás niečo bolí – hlava, zuby, žalúdok, kĺby... a keď sa cítime fyzicky fit, tak nám niekto oznámi, že sa s nami rozchádza, že nás neprijali na školu, prípadne zistíme, že sme na party stratili mobil alebo rozum. A to už fakt neviem, ktorá možnosť je horšia.
Momentálne som vo veku, kedy myšlienky typu - svadba a deti - nie sú považované za príliš veľký extrémizmus. Aj keď je iná doba ako kedysi - dnes sa do takýchto vecí mladí ľudia príliš nehrnú, ale predsalen, roky by už nato boli. No ale vďaka Bohu za dnešnú dobu, pretože sa nato ešte vôbec necítim. Svoj dospelácky vek si uvedomujem až vo chvíli, keď stretnem na pešej zóne tehotnú ex-spolužiačku. Je hrozné, ako to letí. Ani sa nenazdáme a budeme podpisovať žiacke knižky, splácať úver a upadať do manželských kríz. Témami rozhovorov už nebudú sobotné záťahy, ale nedeľné sadenie rajčín. Keď sa zamyslím nad vyššie spomínanou chronológiou neúspechov a trápení, fakt som zvedavá, čo všetko ešte môže prísť.
Život sa skrátka s nikým nemazná. Nikto sa nás nepýtal, či ho chceme žiť, no napriek tomu ho všetci žijeme. Je predsa náš...
