Snu našťastie nevadí, že o ňom viem a spokojne pokračuje ďalej. Každý má svoje úlohy, ako za starých čias. Jeden formuje hrad, druhý utláča cesty, ja sa trápim s mostom a Matej sa pokúša zabrániť úteku lienky z našej pieskovej ZOO. Japonská efektivita práce v reále.
Chce sa mi čúrať a tak si odskočím do kríkov, ktoré mi prídu akési menšie, teda aspoň doteraz, sa mi ich nikdy pri všetkej snahe, nepodarilo prečúrať. Hrdý na svoju novú zručnosť, vraciam sa späť na piesok, kde vedľa mojich kamošov stojí aj nejaký nový, celý červený chlapčisko. Predstavil sa ako Robo a chce sa s nami hrať.
Pozrieme na seba s chalanmi, a aj keď tá jeho červená tvár nevyzerá moc dôverčivo, nakoniec súhlasíme. Plný nadšenia mu popisujeme náš pracovný systém, hovoríme o meste, ktoré práve budujeme a o tom, že by bolo super, ak by niečo postavil aj on. Robovi sa to príliš nepozdáva a tvrdí, že všetko už je skoro hotové, ale že ak chceme, mohol by nám mestečko pekne vytunelovať.
Prečo nie, hovoríme si, pár dobrých tunelov nie je vôbec zlý nápad, požičiame Robovi náradie a hráme sa ďalej. Robo razí prvý tunel, bách... ZOO zrútená. Tunel číslo dva, pol sídliska v ruinách. "Celé je to vaša chyba," kričí Robo, "keby ste poriadne stavali, všetko by ešte stálo."
"Nabok, idem podkopať hrad! Si si istý?" Pýta sa Matej. "Nič sa neboj," odvrkne Robo a začne kopať. O chvíľu je po hrade. Nehnevaní pozeráme na Roba. "Čo je? Ja za to nemôžem, je to vaša chyba, neviete stavať," bráni sa Robo namiesto ospravedlnenia.
"Ty jeden červený šušeň!" Nevydržím a začnem kričať. "Zničíš všetko, čoho sa chytíš, a ešte je to aj naša vina. Si ako ten..., ale veď ty si on!" Prekvapene si uvedomujem, že na piesku je s nami niekto, koho už tak dlho túžim nakopať do zadku.
Budík ma budí s úsmevom na tvári. "Čo je?" pýta sa žena podozrievavo. "Nič, iba som práve nakopal do riti Fica a strašne sa mi to páčilo."
