V čase, keď na Slovensku vrcholila kauza únosu Vietnamca Trinh Xuan Thanha, som v reštaurácii hotela Inter Continental Hanoi Landmark 72 plánoval cestu na „Perlový ostrov“. Túto prezývku si Phu Quoc získal vďaka svojim nádherným plážam, asi najkrajším z celého Vietnamu.
Viac než polovicu územia svojského ostrova tvorí chránená biosférická rezervácia UNESCO. Mňa však nelákala len nádherná príroda, tyrkysové more a luxusné hotely, ktorých je na ostrove hneď niekoľko. Plánoval som navštíviť oblasť, ktorá má nesmierne pochmúrnu minulosť.
Len pár kilometrov od ikonických letovísk a prepychových plážových rezortov sa totiž nachádza miesto, ktoré absolútne kontrastuje s dnešnou ostrovnou idylkou.
V zajatí kokosov
Väzenský tábor Nhà tu Phu Quoc, známy aj pod prezývkou Kokosové väzenie, je hrôzostrašným svedectvom o temnej histórii Vietnamu. Udalosti, ktoré sa odohrávali v jeho priestoroch, svojou brutalitou presahovali hranice nášho chápania. Pravdepodobne by vyvolávali zdesenie aj u tých, ktorí boli zvyknutí na praktiky nacistického režimu.
Samotný komplex vybudovali francúzski koloniálni správcovia v roku 1946, no svoju najkrutejšiu podobu nadobudol počas vietnamskej vojny.
Pred vypuknutím známeho konfliktu bol Vietnam rozdelený na dve strany. Sever krajiny nazývaný aj Vietnamská demokratická republika bol pod kontrolou totalitného komunistického režimu, ktorý tvrdo prenasledoval svojich politických odporcov. Podporovala ho Čína a Sovietsky zväz.
Južný Vietnam, ktorý fungoval pod patronátom Spojených štátov a ich spojencov, mal formálne prvky demokratického štátu. Aj napriek tomu však miestny režim nebol u obyvateľstva obľúbený. Dôvodom bola vysoká miera korupcie, ekonomické a sociálne rozdiely a všadeprítomné zneužívanie moci. Oponenti režimu boli prenasledovaní a tvrdo trestaní.
Domino efekt
Tridsať rokov trvajúca séria nadväzujúcich ozbrojených bojov o národnú nezávislosť a zjednotenie nakoniec vyústila do masívnej intervencie zo strany Spojených štátov. Kľúčovým dôvodom vstupu amerických bojových jednotiek do vojny vo Vietname bola stratégia zadržiavania komunizmu v juhovýchodnej Ázii.
Tá vychádzala z Eisenhowerovej teórie domina, podľa ktorej by prechod jednej krajiny ku komunistickému režimu znamenal reťazovú reakciu končiacu jeho nadvládou v celom regióne. „Potenciálne dôsledky straty Indočíny by pre slobodný svet boli nevyčísliteľné," nechal sa počuť prezident. Kocky boli teda hodené.
Guerilová vojna
Začal sa neľútostný a extrémne krvavý konflikt. Spojené štáty, Austrália a Kórejská republika, ktoré bojovali na strane Južného Vietnamu mali výraznú technologickú prevahu.
Vojenský zväzok severovietnamskej armády a Národného oslobodzovacieho frontu Vietkong preto pristúpili k asymetrickému boju, ktorým kompenzovali svoje nedostatky znalosťou terénu a taktikou neviditeľného nepriateľa. Základom ich stratégie bol systém rozsiahlych podzemných tunelov, ktoré slúžili ako základne, sklady zásob a úkryty pred masívnym bombardovaním.
Bojovníci používali taktiku udri a uteč, pri ktorej podnikali rýchle prepady a následne sa okamžite stiahli do džungle alebo podzemia. Výraznú úlohu zohrávali nastražené pasce, podomácky vyrobené výbušniny a využívanie hustej vegetácie na maskovanie pohybu.
Tento spôsob boja mal demoralizovať amerických vojakov, ktorí nevedeli identifikovať nepriateľa v civilnom prostredí a čelili neustálemu psychickému tlaku z nečakaných útokov.
Neľudská americká odpoveď
Zúfalé americké jednotky zaviedli tvrdé protiopatrenia. Tie najskôr spočívali v masívnom využívaní herbicídov. Ich úlohou bolo zbavenie vegetácie listov pre ľahšiu identifikáciu partizánskych úkrytov a likvidácia potravinových zásob. Skutočným výsledkom bola ekocída v podobe poškodených ekosystémov a zničeného životného prostredia.
Neskôr Američania pristúpili k ešte tvrdšej odpovedi – začali používať omnoho účinnejšiu zbraň. Ich záchranou sa mal stať napalm. Išlo pritom o veľmi krutý spôsob vedenia boja.
Zápalná látka spôsobovala v uzatvorenom priestore otravu a na otvorenom priestranstve ťažké popáleniny. Napalm mal oveľa silnejší efekt, než len bežný oheň a spôsoboval extrémne bolestivé, nehojivé rany.
Okrem fyzických účinkov na živú silu, potravinové sklady, obrábané polia či vojenskú techniku nepriateľa mala ničivá zbraň aj významý psychologický efekt.
Ani použitie kontroverzných a medzinárodne kritizovaných metód však americkým jednotkám nakoniec nepomohlo. Guerilová taktika premenila technicky vyspelý konflikt na zdĺhavú vojnu o vyčerpanie, v ktorej bola podpora miestneho obyvateľstva a schopnosť prežiť v krutých podmienkach kľúčovým faktorom úspechu komunistických síl.
Peklo v pozemskom raji
Aj keď ostrov Phu Quoc nebol priamo zasiahnutý vojenským konfliktom, pre Spojené štáty mal strategický význam. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia tu juhovietnamský režim s ich podporou väznil tisíce komunistických bojovníkov a politických oponentov. Na vrchole svojej kapacity zadržiaval tábor viac ako štyridsaťtisíc väzňov na ploche, ktorá bola pôvodne určená pre zlomok tohto počtu.
Návšteva tohto temného miesta bola pre mňa silným emotívnym zážitkom. Areál bol zrekonštruovaný a zmenený na múzeum. Pripomienkami ohavnosti a krutosti minulého režimu sa stali figuríny v životnej veľkosti, ktoré znázorňujú každodennú realitu zajatcov.
Expozície sú spracované s vysokou mierou autenticity a neuhýbajú ani pred zobrazením brutálnych vypočúvacích metód a mučenia. Zajatci napríklad podstupovali elektrošoky alebo boli zahrabávaní po krk do zeme. Zdokumentované sú však aj ďalšie drastické metódy, ako je nalievanie vody do hrdla, lámanie kostí, varenie zaživa, pálenie kože či oslepujúce svietenie do očí.
V areáli sú rozmiestnené aj povestné „tigrie klietky“, ktoré boli symbolom tohto väzenia. Išlo o malé, ostnatým drôtom obohnané priestory, v ktorých boli väzni držaní v extrémnych horúčavách, čo spôsobovalo neznesiteľné fyzické aj psychické utrpenie.
V klietkach väzni nemohli stáť, iba čupieť alebo ležať. Každá zmena polohy navyše niesla riziko rezného poranenia. Dozorcovia počas horúcich dní trestali väzňov polievaním slanou vodou a rozkladaním ohňa v blízkosti klietok. Naopak, v noci ich polievali studenou vodou, čím pod rúškom cynického „hasenia tigrieho smädu“ stupňovali ich fyzické utrpenie.
Štyridsaťhektárový areál bol obohnaný ostnatým drôtom, ktorý uväzneným bránil v úteku. Perimeter bol pod neustálym dozorom stráží so služobnými psami.
Zajatci trpeli podvýživou, keď mnohí z nich vážili iba okolo 45 kilogramov. Okrem toho museli vykonávať ťažké nútené práce.
Život v barakoch bol tiež neznesiteľný. Cez deň ich plechové steny rozpaľovalo slnko a podkladový betón. V noci zas väzni trpeli chladom. Tábor bol navyše extrémne preplnený. Na sto štvorcových metroch žilo často viac ako sto ľudí.
Tvrdá daň
Je prirodzené, že kombinácia krutého mučenia, chorôb a vyčerpávajúcej práce si vyžiadala obrovské množstvo obetí. Zmarené boli životy viac ako štyritisíc ľudí.
Tragické svedectvo o ich osudoch dodnes podávajú masové hroby a exhumované pozostatky, v ktorých sa v lebkách či kostiach končatín našli zarážajúce dôkazy o brutalite v podobe často až desaťcentimetrových klincov.
Príbeh tohto tábora však nie je len o ukrutnej bolesti, ale aj o neskutočnej ľudskej vytrvalosti. Historické záznamy totiž hovoria o únikových tuneloch, ktoré väzni kopali vlastnými rukami a lyžicami, často priamo popod strážne veže. Niektorým sa skutočne podarilo prekopať na slobodu, hoci mnohí zaplatili za pokus o útek najvyššiu cenu.
Príbehy odvahy tvoria najvýraznejšiu časť expozície, ktorá pripomína, že aj v tých najhorších podmienkach si človek dokáže zachovať vnútornú slobodu.
Cestovateľom, ktorí sa vyberú na Phu Quoc, odporúčam návštevu tábora ako zaujímavý protipól k bezstarostnému ležaniu na pláži. Múzeum im totiž pripomenie, že pod povrchom súčasného turistického ruchu sa nachádza vrstva histórie, ktorá formovala identitu moderného Vietnamu.
Toto miesto každého donúti k zamysleniu sa nad cenou slobody. Pokiaľ hľadáte zážitok, ktorý vám poskytne hlbší vhľad do duše krajiny, ktorú navštevujete, toto miesto by určite nemalo chýbať vo vašom itinerári.
Návrat domov
Otázkou zostáva, či je minulosť Vietnamu spojená s metódami perzekúcie a potláčania oponentov úplne uzavretá. Odpoveď by možno poznal samotný Trinh Xuan Thanh, ktorý sa ocitol späť vo svojej krajine.
Podľa oficiálneho stanoviska vietnamských úradov sa vrátil dobrovoľne, aby sa sám prihlásil polícii. Následne bol postavený pred súd v niekoľkých korupčných kauzách a prípadoch hospodárskych machinácií spojených s jeho pôsobením v štátnej spoločnosti Petrovietnam Construction.
Súd mu vymeral tresty za viaceré trestné činy, vrátane úmyselného porušenia predpisov o riadení hospodárstva a sprenevery majetku. Celkovo bol odsúdený na viacero trestov vrátane doživotného, ktorý predstavuje jeho konečný vykonávaný trest.
