Na čo je infozákon, keď odpovede neexistujú

Niektoré veci človek pochopí až vtedy, keď ich zažije na vlastnej koži. Napríklad to, ako v praxi funguje zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Predstava je jednoduchá. Položíte štátnej inštitúcii otázku a dostanete odpoveď. Nie filozofickú úvahu, nie opis počasia, ale odpoveď na to, čo ste sa pýtali. Realita je o niečo zaujímavejšia. V mojom prípade išlo o prístup k zariadeniu autonómneho systému varovania a vyrozumenia. Teda nie o záhradný domček, ale o technické zariadenie, ktoré má slúžiť na varovanie obyvateľstva. Inak povedané, vec, ku ktorej by sa štát mal vedieť dostať aj vtedy, keď ide do tuhého. Položil som tri úplne jednoduché otázky. Či je potrebný trvalý prístup motorovým vozidlom, čo sa má robiť, keď sa prístup znemožní, a či naozaj stačí prístup, ktorý je časť roka neprejazdný alebo právne neexistuje. Odpoveď prišla. Dozvedel som sa, že v súčasnosti je prístup možný. To je fascinujúca informácia. Najmä preto, že na to som sa vôbec nepýtal. Aby bolo jasné, nejde o hypotetický problém. Vlastníčka pozemku oznámila, že cestu uzavrie. Alternatívna trasa vedie cez poľnohospodársky pozemok, kde je prejazd zakázaný, a v horšom počasí je aj tak neprejazdný. Čiže máme zariadenie, ku ktorému sa možno čoskoro nebude dať dostať, ale všetko je v poriadku, lebo dnes sa tam ešte dostať dá. Je to trochu ako keby vám niekto povedal, že most je bezpečný, lebo ešte nespadol. Keď som na to upozornil, dozvedel som sa, že mám použiť formulár na webovej stránke. To je zaujímavý moment, pretože zákon hovorí, že žiadosť možno podať aj emailom. Ale zdá sa, že realita má vlastné pravidlá. Tak som sa opýtal znovu. A znovu som dostal odpoveď, ktorá sa netýkala otázok. V tej chvíli si človek začne klásť nepríjemné otázky. Nie o tej konkrétnej ceste, ale o systéme. Na čo vlastne máme infozákon. Má slúžiť na to, aby sa občan niečo dozvedel, alebo na to, aby sa úrad tváril, že odpovedal. Pretože ak sa odpoveď netýka otázky, nie je to odpoveď. Je to len text. Ak treba písať opakovane, upozorňovať na nečinnosť a nakoniec podávať odvolanie, aby sa človek dostal k základnej informácii, potom problém nie je v zákone. Problém je v tom, ako sa používa. A možno ešte presnejšie v tom, ako sa nepoužíva. Celá situácia má jednu zvláštnu pointu. Nejde o komplikovanú právnu otázku. Ide o tri úplne jednoduché otázky, na ktoré by mal vedieť odpovedať každý, kto zodpovedá za prevádzku takéhoto zariadenia. Namiesto toho vznikne niekoľko kôl komunikácie, formálne odpovede a pocit, že najväčším problémom nie je prístup k zariadeniu, ale prístup k informácii. A tak si človek na konci položí otázku, ktorá je možno dôležitejšia než tá pôvodná. Ak nevieme dostať odpoveď ani na takto jednoduchú vec, čo potom vlastne funguje.