Zajtra sa obyvatelia sídliska Ťahanovce v Košiciach nedostanú domov. Absurdné? Nie až tak celkom.

Nakoľko som po zverejnení môjho predchádzajúceho blogu dostal množstvo otázok, ale aj kritických reakcií, rozhodol som sa k celej veci ešte raz vrátiť. Mnohí písali, že ide len o obyčajný susedský spor. Iní sa pýtali, prečo by mal štát riešiť prístup cez súkromný pozemok. Objavili sa aj názory, že vlastník si môže na svojom pozemku robiť, čo chce. A práve preto som sa rozhodol použiť príklad, ktorý je možno na prvý pohľad absurdný, ale veľmi dobre ukazuje podstatu problému. Predstavte si, že je pondelok ráno. Tisíce ľudí idú do práce, deti do školy, sanitka vezie pacienta a hasiči vyrážajú k zásahu. Lenže pri vjazde na sídlisko Ťahanovce v Košiciach stojí bager. Cesta je rozkopaná. Robotníci pokojne vysvetlia, že pozemok patrí súkromnému vlastníkovi a ten rozhodol, že cez jeho pozemok už nikto jazdiť nebude. Znie to absurdne? Samozrejme. V priebehu niekoľkých minút by tam boli polícia, mesto, okresný úrad, hasiči, médiá aj televízie. Všetci by sa zhodli, že takto predsa právny štát nemôže fungovať. Lenže teraz prichádza zaujímavá časť. Pod sídliskom Ťahanovce v Košiciach naozaj existujú pozemky pod komunikáciami, ktoré nie sú vo vlastníctve mesta ani štátu, ale súkromných osôb. Stačí sa pozrieť do katastra nehnuteľností. Na liste vlastníctva, ktorý som si overil, sú evidované parcely, ktorých spôsob využitia je označený ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba – cestná, miestna a účelová komunikácia, pričom vlastníkmi sú súkromné osoby. Nie je to jedna parcela ani ojedinelý prípad. Je to dôsledok historicky nevysporiadaných vlastníckych vzťahov, ktoré vznikli ešte počas výstavby sídliska. Samotná samospráva už v minulosti upozorňovala, že väčšina pozemkov pod sídliskom patrí súkromným vlastníkom a ide o problém, ktorý sa roky nepodarilo systematicky vyriešiť. A teraz sa opýtam inak. Myslí si niekto vážne, že by štát v takejto situácii povedal obyvateľom Ťahanoviec, že ide len o občianskoprávny spor? Že si majú podať žalobu o vecné bremeno a niekoľko rokov čakať na rozsudok? Že ujma ešte nenastala? Samozrejme, že nie. Pretože každý automaticky predpokladá, že existuje právna istota, ochrana nadobudnutých práv, verejný záujem, bezpečnosť a povinnosť štátu zabezpečiť prístup k legálne postaveným stavbám. A presne tu sa môj príbeh stretáva s realitou. Niekoľko mesiacov som upozorňoval, že jediná prístupová komunikácia k mojej rekreačnej chate a ďalším nehnuteľnostiam bude fyzicky zablokovaná. Písal som obci. Písal som súdu. Písal som Krajskej prokuratúre. Obec dostala aj stanovisko Krajskej prokuratúry, ktoré som jej osobne zaslal, napriek tomu nekonala. Výsledok? Dozvedel som sa, že ujma ešte nenastala. Dnes už nastala. Cesta je rozkopaná. K nehnuteľnostiam sa nedostanem ja ani ďalší vlastníci. To, čo bolo ešte včera označované za hypotetickú obavu, je dnes realitou. Najväčším problémom pritom nie je jedna rozkopaná cesta vo Veľkej Lodine. Najväčším problémom je štát, ktorý už desaťročia nevie alebo nechce systematicky vyriešiť historické vlastnícke vzťahy pod cestami, sídliskami, bytovými domami a verejnými stavbami. Generácie vlád sa menili. Menili sa stavebné zákony, prijímali sa nové právne predpisy, menili sa ministri aj politické programy. Jedno však zostáva rovnaké. Historické majetkovoprávne problémy sa odkladajú z jedného volebného obdobia do druhého. Štát desaťročia povoľoval výstavbu, vydával stavebné povolenia, kolaudačné rozhodnutia, prideľoval súpisné čísla a vytváral celé obytné lokality, no majetkovoprávne vzťahy pod komunikáciami často zostali nedoriešené. A keď sa po štyridsiatich rokoch objaví problém, občan sa dozvie, že si ho má vyriešiť na vlastné náklady v občianskoprávnom konaní. Pritom otázka vôbec nie je zložitá. Ak štát povolil výstavbu, musel počítať s tým, že sa k týmto stavbám bude dať bezpečne dostať. Ak obec vykonáva štátny odborný dozor nad pozemnými komunikáciami, mala by konať skôr, ako vznikne škoda, nie až po nej. Ak súd povie, že ujma ešte nenastala, čo má občan robiť vo chvíli, keď sa jeho obava na druhý deň naplní? Čakať na ďalší rozsudok? Ďalší znalecký posudok? Ďalšie roky? Možno si niekto povie, že ide len o niekoľko rekreačných chát. Lenže právny štát sa nespozná podľa toho, ako chráni desaťtisíce ľudí na sídlisku. Spozná sa podľa toho, či dokáže ochrániť aj desiatich vlastníkov, ktorým dnes niekto fyzicky zablokoval jedinú prístupovú cestu. Preto sa dnes nepýtam, prečo je rozkopaná cesta k mojej chate. Na tú otázku už odpoveď poznám. Pýtam sa niečo úplne iné. Kde je hranica? Koľko ľudí musí zostať odrezaných od svojho majetku, aby štát konečne prestal hovoriť, že problém ešte nenastal? Desať? Sto? Tisíc? Alebo až vtedy, keď pôjde o celé sídlisko? Pretože ak by sa zajtra naozaj rozkopala prístupová cesta na sídlisko Ťahanovce v Košiciach, nikto by nehovoril o občianskoprávnom spore. Nikto by nečakal, kým sa ujma naplní. Nikto by neodporúčal obyvateľom podať žalobu a čakať niekoľko rokov na rozsudok. Do hodiny by tam boli televízie, politici, polícia, hasiči a všetci by hovorili o ochrane verejného záujmu. Tak prečo, keď ide o desať vlastníkov, zrazu počúvame, že je to len súkromný spor? Právo predsa nemá fungovať podľa počtu ľudí. Buď platí pre všetkých, alebo neplatí pre nikoho.