Kým sa nič nestane, všetko je v poriadku

Na Slovensku máme zvláštny talent. Dokážeme vytvoriť systém, v ktorom všetko existuje, ale nič nefunguje. Existuje cesta, po ktorej sa jazdí desaťročia, no oficiálne akoby nebola. Existujú domy a majetok, ku ktorým sa treba dostať, ale prístup je zrazu otázny. Existuje trafostanica, ktorá dodáva elektrinu, aj povodňová siréna, ktorá má varovať ľudí, ale k obom sa v praxi možno nebude dať dostať. A existujú úrady, súdy, starostovia a samosprávy, ktoré presne vedia vysvetliť, prečo to celé nie je ich problém.
Všetko sa začína nevinne. Niekto kúpi pozemok, pod ktorým vedie jediná prístupová komunikácia používaná celé desaťročia. Nový vlastník sa rozhodne, že teraz sa pravidlá zmenia. Zakáže prechod, ohlási plot a spustí dominový efekt, ktorý už nikto nevie alebo nechce zastaviť. Zrazu sa rieši, či cesta vôbec je cestou. Okresný úrad odkáže na súd. Súd odkáže na správne konanie. Starosta povie, že ide o súkromný pozemok. Odbor krízového riadenia vysvetlí, že siréna nie je jeho majetok. Každý má papier. Každý má paragraf. Každý má dôvod nekonať.
Tento text nemá byť vyplakávaním ani snahou unudiť ľudí cudzím sporom o cestu v údajne bezvýznamnej chatovej oblasti. Nejde o jednu parcelu ani o jeden konflikt. Ide o princíp. Zajtra sa môže ktokoľvek z nás ocitnúť pred úradom, pred samosprávou, pred súdom alebo pred starostom a bude čakať pomoc, lebo žije v právnom štáte. A namiesto rozhodnutia dostane ticho, presúvanie zodpovednosti a odkazy na iných. Tento príbeh je o tom, čo sa stane, keď systém, ktorý má chrániť, začne mlčať.
Medzitým sa nikto nepýta na to podstatné. Ako sa tam dostane záchranka. Ako sa tam dostanú hasiči. Ako sa bude opravovať trafostanica. Ako sa má obslúžiť povodňová siréna. A čo sa stane, keď sa niečo pokazí, začne horieť alebo príde voda. To sú vraj hypotetické otázky. Reálne sú len listy vlastníctva, kompetencie a správne postupy.
Súd skonštatuje, že ujma zatiaľ nenastala. Cesta ešte nie je zavretá. Plot ešte nestojí. Siréna ešte nebola potrebná. Elektrina zatiaľ ide. V preklade to znamená jediné. Kým sa nič nestane, netreba konať. A keď sa stane, už to bude iný spis, iné konanie a iná zodpovednosť.
Odbor krízového riadenia sa zbaví zodpovednosti, lebo zariadenie nevlastní, akoby bol zriadený na správu majetku a nie na ochranu ľudí. Obec sa zbaví zodpovednosti, lebo ide o súkromný pozemok, akoby bezpečnosť obyvateľov končila na hranici parcely. Okresný úrad sa zbaví zodpovednosti, lebo to rieši niekto iný. A súd sa zbaví zodpovednosti, lebo zatiaľ ide len o hrozbu, nie o hotový problém.
Výsledok je učebnicový. Máme majetok bez prístupu, infraštruktúru bez dostupnosti, varovné zariadenie bez istoty použitia a ľudí, ktorým sa odporúča čakať. Čakať, kým sa niečo stane. Potom sa možno bude hľadať vinník, paragraf a vhodná formulácia pre médiá. Tento príbeh nie je o jednej ceste. Je o systéme, v ktorom každý presne vie, za čo nezodpovedá.
A teraz otázka, ktorá by mala znieť na každom úrade a súde. Ak sa v tomto štáte začne konať až vtedy, keď už niekto zomrie, niečo zhorí alebo sa niečo zaplaví, potom krízové riadenie nie je ochrana, ale alibi, prevencia je len slovo do brožúr a štát neplní svoju základnú funkciu. Tak načo ho vlastne máme, ak jeho jedinou istou reakciou je vysvetľovať, prečo sa nedalo konať skôr?