Štát mi vysvetlil, prečo by som mohol mať pravdu. A zároveň mi vysvetlil, že sa jej nemám kde dovolať.

Keď som sa pred časom začal pýtať, aký je právny režim prístupovej komunikácie, ktorú približne štyridsať rokov používajú vlastníci nehnuteľností v lokalite Sopotnica, naivne som si myslel, že štát pozná odpoveď. Veď nejde o filozofickú otázku ani o jadrovú fyziku. Ide o obyčajnú cestu. Cestu, ktorá slúži viacerým nehnuteľnostiam, vedie k trafostanici a k zariadeniu autonómneho systému varovania obyvateľstva. Myslel som si, že niekde existuje úrad, ktorý povie áno alebo nie. Namiesto toho som sa dozvedel, že okresný úrad ma posiela na civilný súd, ministerstvo dopravy ma posiela na civilný súd a prokuratúra mi vysvetľuje, že nemá právomoc rozhodovať. To najzaujímavejšie však človek nájde až v samotných odôvodneniach. Tam sa dočíta, že charakter verejnej účelovej komunikácie nevzniká rozhodnutím úradu, ale priamo zo zákona. Dočíta sa, že rozhodujúci nie je zápis v katastri, ale faktický stav a dlhodobé užívanie. Dočíta sa, že ak bola komunikácia dlhodobo verejne používaná, vlastník ju nemôže svojvoľne uzavrieť. Dokonca sa dočíta aj to, že odborný dozor nad účelovými komunikáciami vykonávajú obce. Inými slovami, štát mi podrobne vysvetlil, ako by to podľa práva malo fungovať. Len mi zároveň oznámil, že sa toho vlastne nemám na koho domáhať. Človek sa potom nevyhne jednoduchej otázke. Načo existujú úrady, keď pri obyčajnej otázke, či cesta je alebo nie je verejne prístupná, nikto nie je príslušný rozhodnúť? Načo je odborný dozor, keď sa nikto necíti byť príslušný konať? Načo sú všetky tie zákony, stanoviská a odôvodnenia, keď sa občan nakoniec dozvie len to, že ak chce odpoveď, má si pripraviť tisíce eur a roky času na súdne spory? Najväčším paradoxom pritom nie je spor medzi susedmi. Spory vznikajú odjakživa. Najväčším paradoxom je, že štát v odôvodneniach sám opisuje princípy, ktoré by mohli občanovi pomôcť, ale zároveň mu dáva najavo, že ich musí vymáhať sám, na vlastné náklady a s neistým výsledkom. Takže dnes už viem, ako to podľa práva funguje. Len stále neviem, komu vlastne to právo slúži.