Štát presne vie, kde bývate, ale nevie povedať, kadiaľ sa tam máte dostať.

Keď vám štát povie, že cesta k vášmu domu neexistuje, ale máte sa o ňu súdiť. Na Slovensku sa dá bývať na mieste, kam podľa štátu vlastne nevedie žiadna cesta. Dá sa tam mať skolaudovaný dom. Dá sa tam mať pridelené súpisné číslo. Dá sa tam mať trvalý pobyt. Dá sa tam platiť dane. Dá sa tam mať elektrina. Dá sa tam normálne žiť. Len sa tam vraj nedá prísť. Keď sa človek opýta, ako je to možné, začne sa malý výlet realitou slovenského štátu. Najskôr sa obráti na obec. Starosta vysvetlí, že ide o súkromné pozemky. Obráti sa teda na Okresný úrad Košice-okolie. Odpoveď príde oficiálne, podpísaná prednostom úradu: „Okresný úrad nie je príslušný konať v predmetnej veci a ide o občianskoprávny vzťah, v ktorom sa ochrany svojich práv môžete domáhať v civilnom konaní.“ Prednostom okresného úradu. Úradu, ktorý je tu pre ľudí. Úradu, ktorý financujeme z našich daní. Úradu, ktorý by mal byť súčasťou riešenia, nie súčasťou problému. Lenže slovenské právo pozná aj niečo, čo sa volá verejne prístupná účelová komunikácia. Už zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách hovorí, že účelové komunikácie môžu byť verejne prístupné a v takom prípade podliehajú režimu všeobecného užívania. To znamená, že ak cesta dlhodobo slúži viacerým vlastníkom ako prístup k ich nehnuteľnostiam a jej používanie bolo roky tolerované bez obmedzenia, nejde len o spor medzi susedmi. Ide o otázku verejnoprávneho režimu komunikácie. V takom prípade nejde o to, aby sa ľudia súdili medzi sebou, ale aby štát posúdil, aký právny status takáto cesta má. A ak je jediným prístupom k obývanej lokalite, k trafostanici zabezpečujúcej dodávku elektriny a k zariadeniu civilnej ochrany, nejde už vôbec o súkromnú nepríjemnosť medzi dvoma vlastníkmi, ale o otázku verejného záujmu. Inými slovami štát povie, že cesta neexistuje a zároveň odporučí, aby sme sa o tú neexistujúcu cestu išli súdiť. Súdiť sa o niečo, čo podľa štátu neexistuje. Ak to znie ako Matrix, je to preto, že to tak naozaj pôsobí. Štát vám bez problémov pridelí súpisné číslo, zapíše trvalý pobyt, skolauduje stavbu, eviduje, že tam bývate a vyberie dane. Len nevie povedať, kadiaľ sa tam máte dostať. Nie že by cesta neexistovala. Ale že systém, ktorý by ju mal vedieť pomenovať a ochrániť, sa rozhodol tváriť, že ju nevidí. Ešte zvláštnejšie je sledovať správanie niektorých ľudí. Pozemky na začiatku prístupovej komunikácie mali stabilných vlastníkov viac než dvadsať rokov. Nikomu neprekážali. Nikto ich nepotreboval kupovať. Až do momentu, keď sa začal riešiť prístup k nehnuteľnostiam. Vtedy sa vlastnícke pomery zmenili. Pozemok na začiatku komunikácie získal nový vlastník napriek tomu, že ho na prístup k svojej vlastnej nehnuteľnosti vôbec nepotrebuje. Prístup má zabezpečený z verejnej cesty. Tento pozemok leží na zadnej strane jeho parcely a s jeho vlastným prístupom nijako nesúvisí. Napriek tomu sa krátko po nadobudnutí vlastníctva objavil zákaz prejazdu. Existujú pozemky, ktoré si ľudia kupujú preto, aby sa k niečomu dostali. A potom existujú pozemky, ktoré si ľudia kupujú preto, aby sa k niečomu nedostal niekto iný. A to je presne ten moment, keď človek prestane mať pocit, že ide len o spor o parcelu. Zrazu ide o niečo oveľa jednoduchšie a zároveň oveľa smutnejšie. O obyčajnú ľudskú zlobu. Tento príbeh nie je o jednej ceste. Je o tom, ako ľahko sa môže človek dostať do situácie, keď má legálny dom, legálny trvalý pobyt, legálne platí dane, ale prístup k vlastnej nehnuteľnosti si musí vybojovať na súde. Štát presne vie, kam vám poslať rozhodnutie o podielových daniach. Presne vie, kam vám poslať poplatok za odvoz odpadu. Presne vie, kde máte trvalý pobyt. Len nevie povedať, kadiaľ sa tam ide. A napriek tomu vám odporučí, aby ste sa o tú cestu išli súdiť. Nie že by cesta neexistovala. Existuje. Len štát sa rozhodol tváriť, že ju nevidí — a občanom odporučil, aby sa o realitu išli súdiť medzi sebou.