Peniaze nie sú od Boha, vznikli prirodzeným vývojom pri vzájomnej výmene tovarov ľuďmi. Po čase vznikne komodita, ktorá sa vyskytuje vo viacerých výmenách pre jej praktickosť, a tá sa stane po čase peniazmi. Stane sa to vždy, aj v experimentálnych podmienkach zajateckých táborov, v ktorých bežná mena neplatí. Prirodzene vznikne výmena komodít, ktoré sú obsahom balíčkov posielaných humanitárnymi organizáciami. Iste uhádnete, ktorá komodita sa stane peniazmi. Kto tipuje cigarety, robí správne.
Peniaze sa najprv emitovali slobodne, neexistovala žiadna centrálna autorita, ktorá by ich obeh regulovala. Víťazmi sa stávali tie najkvalitnejšie, či už obsahom drahých kovov, estetickými vlastnosťami alebo praktickosťou. Často na jednom území si tvrdo konkurovalo niekoľko desiatok rôznych peňazí vydaných súkromnými osobami. Súkromne emitované peniaze osobami fungovali úspešne až do nedávnej minulosti. Ako posledné príklady profesor Selgin uviedol Kanadu, ešte začiatkom minulého storočia, a Škótsko. Tam súkromné peniaze vydržali, síce v prísne regulovanej podobe, až doteraz. Princíp bol jednoduchý. Peniaze vydané bankou boli vymeniteľné za drahé kovy po ich predložení v banke. Banka preto musela udržovať zásobu drahého kovu, aby mohla splniť svoj záväzok. Peniaze vydané bankami kupujúcich sa pri výmene za tovary dostali do bánk predávajúcich. Keď už banky držali väčšie množstvo peňazí iných bánk, snažili sa ich vymeniť s týmito bankami za vlastné peniaze. Kto nemohol dodať peniaze, musel platiť drahými kovmi svojich rezerv. Banka emisne neviazaná tak prišla o svoje rezervy a vypadla z hry. Banky sa tak regulovali navzájom, bez štátu a úradníkov. Predstavte si, že to fungovalo. Kanade sa vyhýbali krízy zúriace v USA, skalnaté, studené Škótsko dokázalo vytvárať rovnaký „per capita“ produkt ako omnoho bohatšie Anglicko, v ktorom mali bankovníctvo centralizované. Počuli ste o krajine, v ktorej by boli občania na banky hrdí? Tak boli to Kanada a Škótsko, napriek tomu že ich bankovníctvo bolo rovnako frakčné, dokonca s vyššími násobkami ako je terajších 8% rizikovo vážených aktív, čo neradi počujú odporcovia frakčného bankovníctva. Toľko profesor Selgin, ale v podstate by ste mohli počúvať ľubovoľného zástancu slobodného bankovníctva a dozvedeli sa s väčším, či menším šarmom podobné myšlienky a fakty.
Nič neštve vlády viac, ako sloboda. Vládnuť znamená zobrať slobodu voľby ovládanému a vnútiť mu svoju voľbu. Panovníci rýchle pochopili výhodu ovládnutia peňazí a vnútili ich poddaným pod hrozbou sankcií. Viete, že budete čeliť trestu, keď vo vašom obchode poviete zákazníkovi: „Strč si tie svoje eurá za klobúk, ja beriem len diviačie tesáky?“ Monopol štátu prinútil ľudí brať to, čo im panovník naservíroval. Najprv bolo v minciach menej striebra či medi, neskôr sa rotačky rozbehli naplno. Už nikto nemôže prísť do banky a požiadať, chcem svoje zlato. Nekryté fiat money zaplavili svet. Ako profitujú vlády z monopolu na vydávanie peňazí? Natlačia si ich, čo hrdlo ráči. Samozrejme, ľudia zareagujú a peniaze postupne stratia hodnotu infláciou. Obchodníci budú požadovať za svoje tovary a služby stále viac jednotiek a to spravia aj zamestnanci pod hrozbou štrajkov. Vláda ale pri vydaní peňazí získa plnohodnotné peniaze s hodnotou v čase ich vydania. Za ne si kúpi plnohodnotné tovary, keď tieto peniaze ale chce použiť obchodník ďalej, prejaví sa už ich nižšia vzácnosť. Vlády to v ustálených podmienkach robia opatrne, masa peňazí pribúda len o málo rýchlejšie ako ekonomika, efektívne zdanenie ľudí poklesom ich úspor je tak nižšie. V čase kríz ale vlády spustia v rotačkách forsáž a inflácia zlikviduje spoľahlivo všetky majetky (za vysokej inflácie sú vám k ničomu aj nehnuteľnosti, možno o tom niekedy napíšem). Ešte prasacejšie vlády sa uchýlia k ešte prasacejším metódam, ako je napríklad výmena peňazí. Napríklad povedia, že problémy štátu musia zaplatiť tí bohatší a vymenia povedzme každému prvých tisíc starých peňazí za nové peniaze v pomere 1:1 a ostatné napríklad v pomere 1:10. Kto žil v 1953 v ľudovodemokratickom komunistami ovládnutom Československu mohol videl, ako sa jeho úspory či predchádzajúca snaha mení až v pomeroch 1:50, kým malé mzdy robotníkov - držiteľov svetlých zajtrajškov sa prepočítajú v pomere 1:5. Tá vláda ale popravovala a mučila svojich odporcov, takže prísť len o peniaze nebol ešte najhorší „díl“. Pred mesiacom sa k niečomu podobnému odhodlala vláda inak demokratickej krajiny (dobrovoľne pod tlakom iných svetlých zajtrajškov skvelej menovej únie), keď zhabala (zdanila) vklady nad istú úroveň a zvyšku obmedzila výbery a nakladanie s ich peniazmi. Len tak na okraj, tá vláda nemučila pritom svojich odporcov a patrí do priestoru slobody a demokracie, mám na mysli Cyprus. Ale nechajme to.
Jeden z moderných mýtov, ktoré používajú vlády ako alibi je mýtus nezávislosti centrálnej banky. Vlády povedia, my nič, to centrálna banka. Niekedy úplne farizejsky vyhlasujú, že ekonomika aj životná úroveň by rástla, ale centrálna banka nás dusí reštriktívnou menovou politikou. Takže nezávislosť centrálnych bánk? Centrálna banka je riadená radou guvernérov. Kto rozhoduje o tom, kto bude v rade guvernérov? Majoritní politici. Kto rozhoduje, kto bude členom vlády? Majoritní politici. Byť centrálnym bankárom je celkom fajn, vysoké spoločenské a finančné ohodnotenie, pritom nulová možnosť postihu za zlyhanie. Tak prečo nenadbehnúť tým, čo mi tak skvelé postavenie zabezpečili. Samozrejme, centrálne banky sú slušnejšie aj zvrhlejšie, zdá sa, že to koreluje so slušnosťou samotnej krajiny a s mierou korupcie v nej. Centrálne banky v severských krajinách, Nemecku, Holandsku, Švajčiarku boli tie slušné, na juhu už menej. V niektorých krajinách sú úplne perverzné, v Zimbabwe v jednom roku na začiatku vydávali bankovky s hodnotou 10 zimbabvianskych dolárov a končili pri hodnote 10 000 000 000, tam sa ale aj strieľalo. Ako Slováci sme na tom neboli až tak zle. NBS nepatrila k tomu najhoršiemu, čo sme na kontinente mali, aj keď vieme, o koľko sa zmenila nominálna cena mlieka.
Otázka slobody peňazí je stále aktuálna. Od globálneho Bitcoin alebo iných elektronických mien, až po komunitné peniaze. Peniaze, na ktoré nemajú vlády vplyv, nemôžu ľudí skryte zdaniť, nemôžu svoje nahromadené deficity rozpúšťať v inflácii. Budú tak nútené hospodáriť zodpovednejšie a vystupovať v ekonomike rovnoprávne, ako iné firmy, domácnosti či jednotlivci. A to už je otázka blahobytu a slobody. O tom niekomu nabudúce.
Ak vás otázka zotročenia peňazí štátom zaujíma viac, prečítajte si: Murray N. Rothbard, Peníze v rukou státu. Je aj na stiahnutie tu: http://www.libinst.cz/Files/KqLFy4r2/profile/2618/rothbard_penize.pdf
