Osvetové besedy slúžili cieľom socialistickej osvety, tá naša bola určená najmä výchove deciek z našej ZéDéEš. Okrem pár stretnutí s psychológom, zdravotníkom, policajtom (zapamätal som si len slovné spojenie „Osoba cigánskeho pohlavia“) a povinných účastiach (pre mňa v publiku) na recitačných súťažiach, zostala osvetová beseda v pamäti najmä ako kino. Hralo sa v piatok – predstavenia o tretej - pre žiakov prvého stupňa a šiestej - pre „veľkáčov“. Ako som len túžil dostať sa do tej druhej kategórie, prvý raz na šiestu, tak to bol sviatok. Vstupné bolo 3 koruny, približne dnešné 1,5 inflačného EUR, prepočítané indexom ceny litra plnotučného mlieka, aby ste mali predstavu o cene. A program kina? Výborné francúzske komédie, síce stále dokola tie isté, ale to nám vôbec nevadilo. Milovali sme ich: Pochabosť mocných, Veľký šéf, Štyria sluhovia a štyria mušketieri, alebo muškatieri, ako hovorila Klotilda, manželka Horvátha, premietača a vedúceho kina. Klotilda bola usporiadateľkou aj predávala lístky. Francúzske filmy boli režimom tolerované. Francúzsko asi nepovažovali za jadro kapitalistického sveta, mimochodom, v zahraničnej tlači predávali komunistický denník L'Humanité aj komixového „Pifa“. Ten bol na naše pomery dosť drahý, dostal som sa k nemu len cez prestávku v škole, keď sa ním nejaký šťastlivec pochválil. Francúzsky sme samozrejme nevedeli ani slovo.
Chodiť na rovnaké filmy stále dokola malo svoje čaro. Máte istotu, že vás nesklamú, poznáte už každú scénu, tešíte sa a rehocete už dopredu. A s dobrými kamarátmi môžete ten istý film pozerať dokola. Keď rehot a „trefné“ poznámky, prípadne klbčenie sa boli priveľké, Klotilda neváhala zapáliť svetlo a vinníkov, resp. tých, čo za nich považovala, riešiť namieste. Film samozrejme bežal ďalej.
Niektoré filmy som videl možno 7 krát. Samozrejme mali na nás veľký vplyv, po „Veľkom šéfovi“ sme v pondelok na prestávke nosili hlavu nabok. Najviac sa ale ujal „Fantomas sa hnevá“, neviem prečo, ale fandili sme viac zločincovi Fantomasovi, ako ruke zákona – potrhlému komisárovi Juve (Louis de Funès), asi národná vlastnosť obdivovať aj voliť zločincov. Napríklad sme do kina nosili zvončeky. Pri scéne, v ktorej za čašníka preoblečený Funès zvoláva na večeru do jedálneho vozňa, sa kinosála rozzvučala zvonením. Klotilda samozrejme okamžite rozsvietila. Autá na parkovisku pred Albrechtom mali po predstavení za stieračmi kartičky s nápisom „Fantomas si pre teba príde“ a podobné hlúposti natlačené detskými pečiatkami.
Klotilda a Horváth boli postarší ľudia. Horváth neraz prerušil premietanie uprostred filmu a odskočil si zadosťučiniť prostate. Niekedy sa na plátne zjavili hnedé škvrny, to už Klotilda kričala: „Horváth, horí ti film“, aby manžela driemajúceho v kabíne premietača prebrala k činnosti. Nikdy na nich, ani na tie piatky nezabudnem. A tie filmy si kedykoľvek rád znova pozriem, jedine mi chýbajú tí kamaráti okolo mňa a asi aj to "dectvo".
