Podnikateľ zvolený do slovenského parlamentu musí ukončiť svoje podnikanie, pustiť predstavenstvo, podobne zamestnanec sa musí vzdať svojho zamestnania. Existujú ale výnimky – advokáti a vysokoškolskí učitelia. Rovnaké biznisy, povolania, ako každé druhé, len trochu privilegované. Prečo? Lebo veľa právnikov a učiteľov sedí v najvyššom zákonodárnom zbore. Žiadny kapor si rybník nevypustí. (Oprava: svoj občiansky život nestrácajú zamestnanci a slobodné povolania. Za uvedenie nepravdivého tvrdenia sa ospravedlňujem.)
Pri novele vysokoškolského zákona ale zaperlili. Rektori, ktorí doteraz mohli „slúžiť“ 2 funkčné obdobia, budú môcť slúžiť doživotne. Prípadne si svoje pôsobenie predĺžiť mumifikáciou a balzamovaním. Univerzity potrebujú hlavne dynamiku, pulzovať v rytme najnovších poznatkov ak majú čo len trochu konkurovať s ostatnými univerzitami v blízkom okolí. Nie, my budeme mať skanzeny doživotných rektorov, ale aj profesorov menovaných prezidentom republiky.
Školstvo potrebuje zmenu. V 1. rade v pedagogickom zbore. Profesor je systemizované miesto, funkčné zaradenie, nemá byť doživotný titul. Profesorom sa odborník, vedec môže stať, ak ho angažuje vedenie univerzity (biznismeni, čo univerzitu riadia spolu s jej vedeckým výborom), lebo vedia, že zvýši jej prestíž vlastnou medzinárodnou prestížou. Zdvihne úroveň poznatkov na univerzite vo výskume a vzdelávaní študentov. Že odovzdá skúsenosti, vyčerpá sa, skončí mu angažmán, pobeží ďalej. Ako hokejista v NHL alebo operný spevák čo vymení La Scalu za Met.
30% najlepších študentov odchádza študovať do zahraničia. Odchádza skutočná elita, tvorci národného produktu, pridanej hodnoty. Zato my budeme mať mauzóleum balzamovaných rektorov. To už nám naozaj na Slovensku preskočilo?
