V jedno lenivé popoludnie
bozk na perách ticho pristál
navonok cudný decentný
z diaľky dýchal chladný mistrál.
Žijeme sny čo nás ničia
v hrudi nosíme hrdý vzdor
aj spomienky čo v nás kričia
pripomíname Mogador.
Sme ako ľudia z Mogadoru
málokto o nás niečo tuší
no tak ako všetci túžime
po splynutí tiel a duší...
Pohol sa kŕdeľ divých kačíc
z mokradí kde sa láske darí
až keď zamieriš stlačíš (spúšť)
pochopíš úzkosť v mojej tvári...
Všetci sme časťou toho kŕdľa
čo sa raz stratí v povetrí
tlmený výkrik z môjho hrdla
čas nikoho neušetrí...
Sme ako ľudia z Mogadoru
málokto o nás niečo tuší
no tak ako všetci túžime
po splynutí tiel a duší...
Každý deň hľadám len to kde si
žiarlim na vietor čo ťa hladká
a hoci budúcnosť ma desí
prítomnosť chutí ešte sladká...
Kačacie pierko k zemi letí
unavený mistrál už ustal
práve keď zazreli nás deti
na perách cítim Tvoje ústa...
Sme ako ľudia z Mogadoru
málokto o nás niečo tuší
no tak ako všetci túžime
žiť pre splynutie tiel a duší...
