Zdá sa, že dnešný trend – zdieľať svoj život s inými na sociálnych sieťach – začína naberať nový rozmer. A to dokonca taký, že môže pomôcť zachrániť niečí život. Skrátka, siete už nie sú len na zábavu, stala sa z nich platforma na záchranu ludskych osudov. Áno, tento dosah vieme v dnešných časoch použiť na to, aby sme sa niekomu napríklad vyzbierali na liek, ktorý bežný smrteľník nedokáže zaplatiť.
Načrtá sa mi tu však otázka: boli by ochotní tí istí ľudia dať peniaze niekomu, kto na sociálnej sieti nie je vôbec aktívny? Dedko, babka, teta či príbuzný zo zapadákova, z dediny so štyridsiatimi obyvateľmi, kde možno ani nemajú mobil a žijú si svoj obyčajný život… Vieme, že existujú rôzne zbierky pre rôznych chorých, ktorí tiež nie sú aktívni, no ich blízki sa im takýmto spôsobom snažia pomôcť. Povedzme si však úprimne, je to spravodlivé? Je to iba o šikovnosti? O mladosti? O tom, kráčať s dobou? Všetci chcú predsa žiť – nielen 25-ročný človek s rakovinou, nielen to malé, bezbranné 4-ročné dieťa s nákladnou liečbou, nielen 65-ročná teta, ktorá si chcela konečne užiť dôchodok podľa seba, no nemôže, lebo jej choroba zahatala cestu a nemá na to, aby si zaplatila drahý liek. Jednoducho povedané, ak nemáš profil, hlas ani podporu, si v nevýhode.
Nechcem situáciu bagatelizovať a všetky choroby hádzať do jedného vreca, lebo viem, že každá je inak náročná, inak sa k nej pristupuje a niektorá nemusí byť finančne likvidačná. Skôr narážam na systém, v ktorom sme sa ocitli – že sociálne siete majú v dnešnom svete už takú moc, že môžu zachraňovať ľudské životy. Prečo musia ľudia na sieťach doslova žobrať o drahé lieky? Kde zlyháva tento systém, keď spravodlivosť nahrádza „šikovnosť marketingu“? Nedávno to bola pritom iba vecička na scrollovanie vtipných videí počas prestávky v práci alebo pred spaním.
V konečnom dôsledku siete nie sú zlé samy osebe. Kam sme sa však posunuli, ak musia nahrádzať štát a zdravotníctvo? Nemá právo na podporu rovnako človek, ktorý Facebook v živote nevidel, ako ten, čo s ním pracuje dennodenne? A áno, existujú medzi nami takí ľudia a nie je ich málo. Naozaj veríme, že platí: hlas sietí = hlas ľudu?
