Túto hlbokú a temnú vetu povedal v piatom storočí pred Kristom Herakleitos, zvaný Temný.
________________________________________________________________
Prichádzam na to, že aj keď mi to štúdium filozofie v živote na nič nebude, a pravdepodobne ma neužívi, baví ma to. Baví ma poznávať, nachádzať odpovede na otázky. Baví ma rozmýšľať a vymienať si názory, čítať na prvý pohľad nezrozumiteľné texty, ak treba znova a znova. Rozčuľovať sa nad jazykom, akým sú napísané tieto "posvätné" knihy. A presne takýmto spôsobom som prišla na to, ako to v živote chodí.
Len nepatrné množstvo z nás rozlišuje pojmy a slová, nepozná ich pravý význam a predsa ich používa. Rozlišuje biele a čierne, ale nerozlišuje biele a nebiele. Za výrokom " Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš" nevidíme pravý význam. Ten pravý a správny, ktorý definoval Herakleitos.
Že tá rieka, to miesto môže byť to isté, ale voda je dávno iná... My sme iní, zmenení. Prúdi, tečie, leje sa. Možno to isté miesto, no iný čas, iné okolnosti, iné naše vnútro.
Sme iní. Každý deň. Každú minútu nás voľačo ovplyvňuje. Okolie, okolnosti, ale hlavne ľudia okolo nás. Vďaka nim sa formujeme, meníme názory a stávame sa osobnosťami. A ja práve existujem v období, kedy ma ovplyvňujú ľudia už dávno mrtvi, z inej doby, ale ich pravdy platia dodnes. Ovplyvňujú ma aj tí,ktorí ma momentálne obklopujú, ale aj tí, ktorí už pri mne nie sú, lebo je to nemožné, lebo nemožu, alebo jednoducho pri mne nechcú byť.
A preto, drahí veriaci, neverme textu piesne : ,, ... vždy do tej istej vstúpiš, niet viac riek..."
Lebo vždy je iná, vždy nová, vždy originálna. Presne tak, ako my...
"PANTHA REI, PANTHA KINE"
