Zdochla... Buď som ju uvarila, pretože teta v akvaristike mi vravela, že mám na ňu svietiť žiarovkou, noja som asi silu žiarovky neodhadla, bola prisilná, tak sa uvarila a zdochla, alebo ju zabil kameň z Chorvátska, ktorý som jej s najväčšou počestnosťou vlani v lete priniesla.
Bolo mi jej naozaj veľmi lúto. Aj som si poplakala. Ani riadny pohreb som jej neurobila, lebo nebol čas, len som ju zabalila do igelitu a vyhodila do kanvy... Volala sa Žofka (presne ako naša suseda. Tá sa ale našťastie nikdy nedozvedela, že mám korytnačku a že sa volá ako ona). Jednoducho som sa na ňu pozrela a vedela som, že to musí byť žofka. Vyzerala tak žofkovsky.. Veľmi som ale vyčítala, keď zomrela. Vedela som, že to bola moja vina. Ale prebolelo ma to.
No a po roku som si kúpila korytnačku opäť. Zas som vylepila trisko korún za malé čudo, ktoré len sedí v akvárku a nič iné nerobí. Ale som z neho šťastná. Za tie tri dni čo ho mám už síce stihla moja izba, povedzme to slušne, napáchnuť korytnacinou, ale snažím sa mať stále otvorené okno a tvárim sa, že mi to nevadí :)
Avšak korytnačku treba nejako pomenovať. Rozmýšľala som nas jej menom celú cestu z obchodu na vlakovú stanicu. No nič ma nenapadlo, pretože opäť ma prepadlo obdobie nekreatívneho myslenia, čo sa mi stáva v poslednej dobe akosi často, čož mi nijako nepomáha pri mojej práci. Tak keďže ma nič nenapadlo, tak som to po chvíli vzdala. Usadila som sa na lavičku a chvíľu na to prišiel Patrik. Je mi až zvláštne osloviť toho chalana Patrik, pretože každý ho volá Zelo. Zelo sem, Zelo tam ale keď sa povie Patrik, tak nikto nevie o koho sa jedná. No keď poviem Zelo, už je každému jasné o koho ide :)
Tak prišiel tento Zelo (Patrik) na stanicu a pýtal sa ma čo mám v krabičke. Zistil, že to je korytnačka a trošku sme sa dali do reči. Medzitým však prišiel vlak a nastúpili sme. Začali sme sa o tejto mojej novej korytnačke rozprávať a priznala som sa Zelovi, že neviem, aké jej mám dať meno. Tak teraz Zelo rozhodol. Zelo rozhodol, že moja nová korytnačka sa bude volať ZELO.
Tak môj malý Zelo tu teraz behá okolo mňa po stole. Už sa mu z toho stola aj podarilo spadnúť. ale nerobil si z toho nič. Prevrátil sa z chrbta na bruško a uháňal po koberci čo najďalej odo mňa. A stále naˇmňa fučí. ešte som nepočula korytnačku fučať. Tá moja je asi jedinečná.
Ale mám ju rada. Stále síce kontrolujem akvárko, či ešte dýcha, pretože sa o ňu bojím, hoci mám na ňu 6 týždňov záruku.
Korytnačka je také nezvyčajné stvorenie. Má takú divnú tvár. Povedla by som, že takú flegmatickú. Veď nad čím by sa mala rozčuľovať. Vody má dosť, žrať dostane ráno aj večer a aj svetlo na lampe má miernejšie ako Žofka. No jednoducho, sveta žiť...
