Tak sme teda šli. Nabalili sme si batôžky, jedlo a turistické topánky..Už cesta autobusom nebola bohviečo. Miške som po preflámovanej noci zakázala na mňa dýchať! Pre istotu :)) Hrboľatá cesta, veď všetci vieme v akom stave sú naše dediny, trvala asi hodinu a pol, šli sme po malých neznámych dedinkách a uličkách a veľmi som sa bála, aby sa náš archaický autobus nevypomstil na Miškynom žalúdku. Zvládla to však dobre. Po útrapách sme sa predsa len dostavili na miesto. Hotel Opál v Dubovici vyzeral celkom fajn. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká vo vnútri. Vytrepali sme sa z autobusov (inak bolo nás tam 90 študentov a 7 profáci) a kým sa všetko zariadilo, tak sme asi 20 minút čakali pred hotelom v nenormálnej horúčave..
No nič! Ubytovali sme sa. Chcela som, aby sme mali dobrú izby, aby sme nemuseli chodiť po schodoch, tak som sa tlačila dopredu aby sme mali spojenú izby dve a dve na prvom poschodí. O dvanástej sme šli na obed. Bolo nám povedané, že závady mamé hlásilť po obede personálu. Tak po obede sme pekne-krásne naklusali k personálu a nahlásili sme im, že nám ani na jednej z dvoch izieb nefunguje záchod. Odpoveď sme dostali kladnú, ze keď sa pôjde na túru, tak chalani to prídu opraviť. Keďže ja ani tri dievčatá sme na túru nešli, sedeli sme v izbe a sledovali, resp. počúvali, ako celý proces opravovania záchodov prebieha...:
Prišli dvaja chalani, že idú ten záchod opraviť, pretože tiekol. Stále keď som sa prešla po chodbe, tak som videla jedného alebo druhého ako v ruke s nejakou hadičkou a vždy iným kľúčom beží smerom k našej izby.... Ako sme tam sedeli v našej ,,útulnej" izbietke, z ničoho nič sa z kúpelne začali valiť hektolitre vody, keďže naši šikovní mladíci asi prvý krát videli záchod z pohľadu: ,,treba ma opraviť"...
Z ničoho nič zrazu voda prestala striekať a počuli sme len veľké TRESK!! To spadol jeden z naších ,,toaletných inžinierov" a tým: ,,Boha, ja to už nerobím, ja to serem!"..koniec citátu....skončilo opravovanie záchoda..
Takto nás tam mladenci nechali aj úplne mokrým kobercom, ktorého historiu sa dozviete nižsie.....
Keď sme neskôr zistili, že nám nepotečie ani teplá voda, tak nám už úsmevy z tváre zmizli, hoci len na chvíľu. Teplá voda totižto nešla len na našej izbe. Ostatním izbám tiekla aspoň hodinu do dňa.. Nič moc, ale predsa....
Potom, keď sa jeden z ,, toaletných inžinierov" vrátil po zabudnutý kľúč, Miška sa ho pýta:
,,Prosím vás, pustite teplú vodu?"
,, Áno, pustíme."
,,Prosím vás, a bude to aspoň do stredy?" (mimochodom, bola nedeľa a streda bol deň, kedy sme mali odchádzať.. Toaletný inžinier sa len pousmial a na to ešte Miška dodala....
,, Prosím vás, a toaletný papier nám donesiete? Viete ako sú v pohode aj vlhké utierky, ale predsa ja mám len radšej suchý toaleťák."
Ako sme sa neskôr dozvedeli, toaletný papier nám mal doniesť riaditeľov syn, ale tomu sa pravdepodobne akosi nechcelo, tak sa na nás vykašľal. Museli sme čerpať z vlastných zdrojov, ktoré boli na naše šťastie dostačujúce...
Tak sme sa aspoň posmiali...Zima nám bola taká neuveriteľná, že sme takmer celý čas presedeli pod niekoľkými vrstvami oblečenia v posteliach, zakryté dekami a paplónami...Uhm, noc to bola tiež zaujímavá, keďže som sa vôbec bála pohnúť, aby mi nejaká časť môjho tela nezamrzla. Ja som síce vyzbrojená dostatkom tukovej hmoty, ktorá mi ako-tak mohla dodávať teplo, ale ani to očividne nestačilo :))
Na druhý deň, mimochodom pondelok, nás doobedu čakala topografická a chemická príprava.. Topografia bola v celku fajn, ale na chemii sme si museli dávať na tvár plynové masky z roku 1963, čož sa mi vcelku už normálne nezdalo, keďže tá maska bola zhruba trikrát staršia ako ja a neuveritaľne zapáchala.. Okolo pol jednej bol obed, a poobede sme si mohli ísť nakúpiť do dediny vzdialenej asi dva- tri kilometre.. Keď sme sa tam tak trepali dolu do tej dediny a hľadali obchod, boli sme už zúfalé, tak sme sa rozhodli vyhľadať pomoc. Prvý na mušku nám prišiel asi desaťročný chlapec na bicykli. Moja spolužiačka Táňa neváhala a spýtala sa ho:
,,Prosím ťa, kde tu máte obchod?"
Odpoveď bola prostá a jednoduchá:
,, Dóóólu."
Niet nad ochotu a úprimnosť mladích dedinčanov.... Tak sme sa pobrali ,,dóóólu" a ten obchod sme predsa len našli. Teta predavačka sa očividne potešila nemalej tržbe. Tak sme si nakúpili čo sme potrebovali a išli sme späť na ,,náš úžasný hotel"....
Moje spolužiačky zarážalo jedlo a ľutovali, že si aj oni neobjednali vegetariánsku stravu.. V pondelok na večeru mali vegetariáni palacinky...My mäsožravci sme mali kuracie mäsko s karí a cestoviny.. A keď spolužiačka zahlásila čašníkovi ( mimochodom bol to náš ,,toaletný inžinier") :
,,Okoštujem, jake robice palacinky"
náš stôl vybuchol smiechom a bolo dojedené. Palacieniek sa síce nedočkala, ale my sme sa aspoň zasmiali....
Tak nejak sme preživali. Na vécko sme si našli ideálny spôsob, ako sa mu prispôsoboť, keďže sa rozhodlo neísť.. Odrezali sme vrch z plastovej fľaše a tvárili sme sa, že je všetko OK a tak sme splachovali.... boli sme sa osprchovať v susednej izbe, vo veeeľmi vlažnej vode. Celý čas som nadávala a spomínala na doslovné TEPLO DOMOVA...
Tretí deň, utorok, sme mali zdravotnícku prípravu a treľbu zo vzduchoviek.. Na zdravotníckej sme s i popozerali videjko a pustila nás skôr, pretože sme už všetci klepali kosu... Strieľať som sa bála, čo ak mi tá vzduchovka náhodou vybije oko, keďže tie vzduchovky takisto už niečo- to pamätali.... Našťastie sa mi nič nestalo a na moje počudovanie mi to aj celkom šlo... Poobede sme mali mať športové aktivity. Reku ,,oukej" tak poďme do fitka...He he.. Keď sme do toho fitka prišli, najskôr sme sa museli posnažiť opraviť ten jeden stroj na cvičenie a keď sa nám to nepodarilo, tak sme sa na to vykašľali. Vzadu na dvore bola hojdacia sieť - mimochodom to bola tá najlepšia vec na celom hoteli.
Po našom neúspešnom pokuse zacvičiť si vo fitku sme sa aj s Luckou do tej siete vyvalili a Marcela si ľahla na lavičku.. Kúsok obďaleč začali kopať ,, toaletní inžienieri" nejaký rigól a senilné čašníčky ( to aby som vysevtlila to slovo senilné: trikrát Alenke doniesli segedínsky guláš, vôbec ich nezaujímalo, že Ali má vegetariánsku strvavu, a nakoniec jej z toho segedínu povyberali mäso vidličkou, že takto to má zjesť, kapustu a knedlík...) si k nim prišli vypiť kávu...Marcela zahlásila:
,, Poďte ma niekto zneužiť"
Lucka na to zo siete otočila hlavu k pracantom z hotela a flegmaticky zahlásila:
,,Tam volaj"
Večer nás chodili kontrolovať profesori, či sme všetci na izbách... Naša izba však ani náhodou nepripomínala izbu, skôr chliev..Keď nás večer prišiel skontrolovať francužštinár s hrôzou sa poobzeral okolo seba a spýtal sa :
,, Čo toto tu je??"
A ja mu na to s ľahostajnosťou:
,, Bordel.."
Každý si to vyložil po svojom, my sme sa začali smiať a on na to:
,, Tak to som tu potom dobre prišiel...:)"
Hotel strážila brazilská fila. Pes jak hovado, má to 80cm v kohútiku.. strašili nás, aby sme večer po desiatej nevychádzali z hotela, pretože majiteľ ju na noc púšťa z klietky na slobodu.. Inak fakt krásny pes, len keby taký agresívny nebol.. Sedíme tak ku večeru na balkóne a Michala zahlásila:
,, Chudák tá fila, to aké hlúpe meno mu dali..."
,,Miška, to fila neni jeho meno, ale jeho rasa.."
Názorná ukážka, že aj branecký výcvik môže byť poučný..... A ešte jeden na záver:
Marcela sedela na posteli, vzala do ruky svoj mobilný telefón a zahlásila:
,,Idem hrať hadíka, prekonám svoj rekord a budem pán hadov!!!!"
V predposledný deň sa z chodbičky začal valiť neuveriteľlý zápach. To sme si mysleli, že to my sme tie prasatá, že sme narobili bordel a že to smrdia zhnité jablokové ohryzky v koši. Tak sme všetko pekne krásne poupratovali a smrad neprestával, začali sme rozmýšlať nad tým, že to azda smrdia Michaline botasky..Neboli to však ani jablká ani botasky. Bol to koberec, ktorý ,,toaletní inžienieri" ešte v nedeľu nechali nasiaknuť vodou z vytečeného hajzla a naozaj vôbec ich netrápilo, že to tam začalo kysnúť a zapáchať. Každý kto prišiel do izby sa čucoval, že čo nám to tak smrdí a asi pri piatej otázke som myslela, že im hodím mobil do hlavy....
Tak takýto bol náš branecký výcvik. Už nikdy v živote by som si to nechcela zopakovať! Štyri dni som sa neumývala, ani len zuby, pretože jednak sme nemali teplú vodu a jednak sa mi tá voda hnusila. Zachraňovala nás len rýchlovarná kanvica...a káva...
Napriek tomu všetkému, bola sranda. Ale teplú posteľ, splachovací záchod a teplú vodu v našej kúpeľni by som nemenila za nič. Až v takýchto situáciach človek príde na to, že všetko berie so samozrejmosťou a až keď to nie je dostupné, začne si to vážiť....Tento môj blog je najmä pre všetkých mojich ,, braneckých spoluzdieľateľov" ale aj pre tých, ktorých to ešte len čaká....
,,BRANECKÝ FOREVER ALE UŽ NIKDY VIAC :)))))))"
