Bolo to dávno.Nepamatám sa už presne kedy.Ale do našej dediny vstúpil prvýkrát tento človek.Človek s veľkým Č.Priam obrovským..Človek na správnom mieste.Bol to kňaz.Taký správňak.Miloval svoju ,,prácu",miloval hory,deti a farníkov zo svojej farnosti,čiže nás a miloval Boha.Vedel,dobre vedel,prečo sa stalo kňazom.Ešte aj dnes,hoci je tomu už vyše dva roky,pri spomienke naňho sa moje oči zalesknú slzou.Nikdy som si neuvedomovala,kto žije v mojej blízkosti,až kým neodišiel.Navždy.Ach ,aké hrozné slovo..Človek si ho neuvedomí až kým ho nemusí použiť v jeho pravom význame...
Pamatám sa na jedno zimné popoludnie,kedy mi zazvonil telefón.Volal mi Martin.Oznámil mi super správu,že pán farár ide liezť na hory,a chce,aby som išla aj ja.Výlet mi sľuboval naozaj dlho,pretože kvôli môjmu zdravotnému stavu som s ním nemohla lietať kade-tade po horách.Veľmi som chcela letieť padákom.No v tú nedeľu sa nedalo,nebolo na to vhodné počasie.Sľúbil mi,že príležitostí bude ešte neúrekom,že veď si ešte zalietam..No to sa už nestalo.Nikdy.Už som nemala príležitosť letieť s padákom s človekom,ktorému som naozaj dôverovala..Tak sme teda išli liezť po skalách.Keďže moja kondička je na fakt biednej úrovni,nevládala som..Ale pán farár Krišanda ma stále povzbudzoval...Dodnes si pamatám na jeho povestne:,,To vyčapeš!"A naozaj som to vyčapala,nechcela som ho predsa sklamať.Dodnes mi hlave zneje pochvala,ktorú mi uštedril,keď som bezpečne zliezla dole....ako mi povedal,že mám na lezenie talent..Nezabudnuteľný výlet..pomaly sa zotmelo,a my sme sa pochytali za ruky a začali sme sa modliť.Tá modlitna pre mŇa veľa znamenala..Už v ten podvečer som sa tešila na ďalší spoločný výlet.No žiadny ďalší spoločný výlet sa nekonal.Nemal sa kedy..
Tá spomienka mi z hlavy nikdy nevymizne!Bola sobota 18.februára 2006..Mamina sa chystala s ocom na ples.Vlasy už mala vyfúkané a práve som sa chystala namaľovať ju.S rukami plnými šmieniek som sa rozbehla do kúpeľne,keď sa ozval rozhlas.A ten oznam ,ktorý nasledoval som si nemohla vtlcť do hlavy..Nešlo to.Pripadalo mi to absurdné.Pán farár Krišanda náhle zomrel pri hre na kopci s deťmi.Nikto nevedel prečo,nikomu sa nechcelo veriť že je to pravda...A nevedela som to pochopiť ani ja.Hnevala som sa na Boha,prečo nám vzal človeka,kňaza s ktorým sme si tak dobre rozumeli..Ten človek pre nás znamenal niečo ako tmel,stužoval nás dokopy robil z nás jednotnú dedinu....Každého to zasiahlo..Videla som plakať kamarátov,rodičov ale aj cudzích ľudí,ktorí ho poznali len z videnia alebo len z rozprávania..
Ani neviem ,čo sa dialo v tie dni do pohrebu.Pohreb bol 23.februára 2006,bol to tuším utorok..Prv bola rozlúčka v Bystranoch,ako farskej dedine a potom v Spišskej Belej,rodnom meste nášho pána farára..Ksotol bol malý ale napriek tomu do prasknutia naplnený ľudmi,ktorí sa prišli rozlúčiť s týmto nadpozemským človekom.Celý obrad nad kostolom lietalo lietadlo jeho priateľov z klubu slovenských letcov.Tak si to želal v poslednej vôli,ktorú napísal necelé tri týždne pred svojou smrťou.A už nespočetne veľakrát som sa sama seba pýtala,odkiaľ to vedel.Nepochybne vedel,aký je jeho údel od Boha.vedel to a napriek tomu sa nesťažoval,ale podriadil sa Božiemu údelu..
Za tých pár dní som vyplakala neuveriteľné litre sĺz,no postuone som sa s tým začala zmierovať.Aj keď sa musím priznať,ešte donedávna som sa hnevala na Boha,ako mohol niečo také urobiť..lenže On veľmi dobre vie,prečo to urobil.Ale vie to len on.Často si na pána farára Krišandu spomeniem.A nielen ja,ale veľa ľudí v mojom okolí so mnou..Pripomína nám ho aj kríž na neďalekom kopci,na mieste kde sa skončilo jeho pozemské poslanie..Verím,že nás z neba pozoruje a že je na nás hrdí..
Bol to človek,ktorý poupravil cestu môjho života o pár stupňov k tomu správnemu smeru....Myslím naňho často a on si to zaslúži :)
