Sedela som vo vlaku, sama. Tak som sa pozerala na sedačku oproti, ktorá bola deravá a potom zašitá hrubou niťou, hrubými stehmi. Napadlo ma, koľko práce to muselo dať tomu človeku, ktorý to šil. Predsalen, je to náročná práca , sedadla sú kožené a šiť ich, nemôže byť len taká hocijaká sranda.
Takí ľudia ostávajú nepovšimnutí a iste aj patrične neohodnotení. Majú dôležitú robotu a nikoho to nezaujíma. Nikto sa nad tým nezamýšľa.
Zoberme si takých politikov. V parlamente len sedia, cestujú do zahraničia na všelijaké rôzne zahraničné návštevy, na ktorých aj tak nič neporiešia. Kupujú si každý rok nové béemvéčkaa, pretrčajú sa v telke a podobné kraviny.
Dostávajú za to ťažké peniaze, trináste, štrnáste, pätnáste a aj šestnáste platy...
Každý na nich len nadáva a nikto proti tomu nič nerobí. Reformy sú len málo účinné, zákony tobôž.
Ale podľa mňa sú oveľa dôležitejšie ,,obyčajné povolania", tie, ktoré slúžia na niečo užitočné, po ktorých vidieť nejaký výsledok, pre dobro spoločnosti....
Rozhodla som sa, vo vlastnom záujme, že si budem tieto povolania, viac vážiť a správať sa k takým ľuďom správať úctivejšie.
