reklama

80 rokov života s hudbou. Peter Lipa jubiluje

Neúnavný spevák, hudobník a organizátor hudobného života oslavuje tak, ako žije – s hudbou, na pódiu a novým albumom.

80 rokov života s hudbou. Peter Lipa jubiluje
Peter Lipa (Zdroj: https://www.peterlipa.com/fotogaleria/)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ak si skúsime položiť otázku, kto je synonymom našej domácej jazzovej a bluesovej hudby, nepochybne sa ako prvý zjaví Peter Lipa. Jeho hudobné nasadenie, vzhľadom na jubileum najbližších dní, je priam dych berúce. Vek je však nepochybne dôležitý a významný. Je to nespochybniteľný a nenahraditeľný súčet skúseností nielen na poli hudby, ale aj v živote. Premieta sa do výkonu, do diela, do hudby. A napríklad taký blues, celoživotná láska Petra Lipu, vychádzal vždy zo zúročenia životných skúseností.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako to bolo na začiatku
„Možno si pamätáš, ako spievala nám Ella a aká energia išla z nej, aj Franky Boy aj Luis, bolo ich skrátka veľa, čo spievali nám na Music USA.“, je úryvok z textu Milana Lasicu, ktorý spoločne s Petrom Lipom naspievali. Spája a definuje to, čím boli poznačené jeho začiatky s hudbou, ktorá je odvtedy stredobodom jeho životnej pozornosti: „Dve zásadné spomienky mám na naše domáce rádio, dokonca s gramofónom a pamätám sa, že sme mali aj šelakovú platňu Jana Wericha. Na našom dome bol tiež veľký reproduktor, miestny rozhlas, odkiaľ tiež púšťali hudbu.“ spomína. „Od prvej chvíle je pre mňa rozhlas absolútny zdroj informácií a poznania hudby, ale aj hovoreného slova, ktoré o nej hovorí... To je niečo, na čom som vyrastal, tam som začal vnímať hudbu a dodnes ho považujem za jedno dokonalé a veľmi silné médium, kde sa dá veľa naučiť ako poslucháč.“, dodáva. Je to jeden zo základov jeho, priam encyklopedického prehľadu o celosvetovej hudobnej tvorbe. Pretože Peter Lipa je okrem veľkého hudobníka aj veľký poslucháč – a ako to už býva, od počúvania hudby to nie je nikdy ďaleko k hudbe samotnej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svoje prvé hudobné začiatky zažil už v rodnom Prešove. Zlomom v jeho živote sa stalo štúdium na vysokej škole stavebnej v Bratislave, kde sa stal členom skupiny Struny a neskôr Blues Five, s ktorou zaznamenali prvý väčší úspech aj na II. Československom beatovom festivale: „Bolo to najmä stretnutie ľudí, ktorí vedeli, čo chcú hrať. Mali sme štýlovú jednotnosť a preto sme to dali aj do názvu. S blues sme sa identifikovali ako s naším základom a výrazovou štruktúrou. Hrali sme ho však v rôznych podobách. Boli tam najmä vynikajúci muzikanti, ktorí to neskôr dokázali aj vo svojich ďalších kariérach. Napríklad Rasťo Vacho a Dušan Hájek, ktorí sa neskôr stali členmi Collegia Musica a tiež Jaro Filip, jeho kariéra je všeobecne známa a na basgitare Dušan Valihora, otec Martina Valihoru. Bola to, dá sa povedať, vykryštalizovaná skupina ľudí, neboli to žiadni začiatočníci, boli sme už o krok ďalej...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(V repertoári skupiny Blues Five sa nachádzalo niekoľko zahraničných skladieb, ktoré skupina prebrala a prepracovala na svoj obraz. Táto živá nahrávka z II. Československého beatového festivalu v Prahe zachytáva cover skladby Ray Charlesa, jedného z celoživotných vzorov Petra Lipu, I Don´t Need No Doctor. Skupina na tomto ročníku festivalu zaujala a získala cenu Objav festivalu.)

Revival Jazz Band a prvé Jazzové dni
Po rozpade skupiny Blues Five sa Peter Lipa na prelome dekád pridal k Orchestru Gustáva Offermanna. Tanečné orchestre a hranie v západných baroch znamenalo pre vtedajšiu muzikantskú generáciu jedinečnú príležitosť zarobiť si a okúsiť západný svet. Malo to aj svoje úskalia, mnohí hudobníci totiž dali prednosť zárobku. Medzi výnimky sa pridal aj Peter Lipa. Meky Žbirka, ktorý do orchestra prišiel neskôr, sa o tomto období vyjadril, ako o obrovskej škole a ani v prípade Petra Lipu tomu nebolo ináč: „Nastala práca, nebol to už len koníček. Každý deň som pracoval a hral som šesť hodín denne. Čo sa týka remesla a profesionality, veľmi veľa som sa tam naučil. Zároveň som si uvedomil, že ak je toto život hudobníka, tak potom ním nechcem byť. Preto som dal po istom čase výpoveď a vrátil som sa domov.“  

(Televízny program Chvíľa pre pesničku z roku 1975 zachytáva Petra Lipu v ďalšej etape jeho pôsobenia so skupinou Revival Jazz Band. Raritou tejto časti relácie je jazzový cover skladby Tenis, ktorá vyšla tri roky predtým na legendárnom albume Pavla Hammela a Mariána Vargu Zelená Pošta.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S návratom sa začala ďalšia éra v hudobnej kariére so skupinou Revival Jazz Band. Práve s tou Peter Lipa v júni 1975 absolvoval zahraničné turné s poľskou a nemeckou dvojicou kapiel. Pre všetkých to bolo mimoriadne príjemné stretnutie a už v decembri toho istého roku sa kapely vystriedali na troch malých scénach v Bratislave. Stal sa z toho, de facto prvý ročník Jazzových dní. Autorom myšlienky bol spoluhráč Miloš Paška, ktorý sa, žiaľ, ďalšieho ročníka Jazzových dní nedožil. Petrovi Lipovi však vďačia minimálne dve generácie (nielen) fanúšikov jazzu za celkom jedinečný zážitok s hudobnými hviezdami, ktoré sa každoročne na džezákoch predstavovali v čase, keď hranice lemoval ostatný drôt. Drôt, našťastie zmizol a Jazzové dni pokračujú ďalej.

(V roku 1982 natočil Dušan Hanák krátky dokumentárny film Husia Koža. Zachytáva Petra Lipu v roli hudobníka, speváka, otca aj organizátora, v tom čase už zabehnutého festivalu Bratislavské jazzové dni. Nájdete v ňom zábery z koncertu aj zo štúdia. Novorodenec vo filme je najstarší syn Peter Lipa mladší, ktorý so svojim otcom hudobne spolupracuje už vyše 15 rokov.)

Luboš Andršt, prvý album a Andrej Šeban
Peter Lipa je podpísaný pod niekoľkými zásadnými nahrávkami. Jednou z nich je aj Blues z Lipového dřeva, ktorú nahral s Blues Bandom Luboša Andršta. Medzi fanúšikmi je táto nahrávka z roku 1983 považovaná priam za kultovú. „Začiatkom roku 1980 som zavolal Lubošovi Andrštovi, že som voľný a môžeme spolu začať. Komunikovali sme o tom už skôr. Stal som sa tak členom ľudí, ktorí sa živili koncertne, náročnejšou hudbou a ten status a obsah, ktorý z toho vyplýval, to bolo pre mňa zásadné.“, spomína. Skupina zožala veľký úspech a vynikala po muzikantskej aj hudobnej stránke: „Hrali sme hudbu, ktorú nikto iný vtedy nehral. Nebol to ani jazz, ani bigbít, ani populárna hudba a pritom zo všetkého tam niečo bolo. Odrazu sa sypali pozvania na festivaly a dosť veľa sme hrali.“

(Jedna z najlepších ukážok výnimočnosti Blues Bandu Luboša Andršta a Petra Lipu tých čias je táto skladba. Skupina intenzívne koncertovala a na nahrávke je počuť ich fantastickú súhru. Peter Lipa je spoluautorom skladby, text napísal Milan Lasica.)

Dnes je to už nepredstaviteľné, no po všetkých spomenutých úspechoch a skúsenostiach nemal Peter Lipa na konte žiaden sólový album. Dôvodom bol podivný zákaz a nevôľa vtedajšieho vydavateľstva Opus. Napokon sa v roku 1983 jeho prvý album Neúprosné ráno dostal na svetlo sveta a započal novú etapu v jeho kariére. „Bol som nadšený. Konečne som zo seba mohol vydať to, čo som v sebe nazhromaždil za prvých štyridsať rokov môjho života. A presne takým ten album je. Snažil som sa predviesť všetko, čo viem. Bol to skutočne ambiciózny debut. Nie je tam však žiadna moja skladba, vtedy som nebol dostatočne sebavedomý, aby som povedal, že tam ešte nejakú svoju skladbu dám. Sympatické bolo, že som mohol nahrať aj anglickú verziu a mohol som ju prezentovať aj v zahraničí - totiž vždy som chcel byť aj medzinárodne známy spevák. Tento album potom vysielali z Viedne. Keď som to počul, bola to pre mňa ako hudba z neba (smiech).“

(„Ambiciózny debut“ Neúprosné ráno tento rok oslavuje štyridsať rokov od svojho vydania. Ešte aj dnes zaujme svojim poňatím, zvukom aj hudobníckymi výkonmi.)

Osemdesiate roky a prvý sólový album otvorili nové cesty. V rovnakom čase sa umiestňoval na popredných miestach v rebríčku európskych jazzových spevákov. O tri roky na to sa v modernejšom zvuku a aranžmánoch Peter Lipa predstavil s albumom Je to stále tak (1987). K Petrovi Lipovi sa na nasledujúcich trinásť rokov pridal hudobník Andrej Šeban: „Po prvom albume som rozmýšľal, čo ďalej, vediac, že už idem na vlastnú cestu. Andrej bol v tom čase veličina, ktorá v Bratislave veľmi veľa znamenala, zaregistroval som ho už predtým a po prvých pokusoch som ho oslovil na nahrávanie nielen ako hudobníka, ale aj ako autora a aranžéra.“

Naspäť na stromy, Čierny Peter a Milan Lasica
„Po 89-tom ostal Andrej môj najbližší partner, takže všetku kariéru som plánoval s ním. Práve Andrej bol ten, ktorý mi poradil a povedal: „Áno, urob to, ty najlepšie vieš vymyslieť melódiu, ktorá je pre teba dobrá.“, pokračuje v spomínaní Peter Lipa. Na spoluprácu s Andrejom mám teda len tie najlepšie spomienky.“ Deväťdesiate roky a prudká zmena spoločenských okolností znamenala pre domácu tvorbu neľahké časy a náhlej záplave zahraničnej tvorby nebolo jednoduché odolať. Aj v takejto atmosfére vznikli dva prelomové albumy Naspäť na stromy (1994) Čierny Peter (1998), odkiaľ pochádzajú jedny z najznámejších skladieb ako Prosperita, Balada o štyroch koňoch, Caracas... Po rokoch vyšli aj vo vinylových reedíciách a stále žnú veľký úspech.

(Zhudobniť text Milana Lasicu bola pre hudobníkov veľká výzva aj zodpovednosť. Peter Lipa túto zodpovednosť na seba prebral a treba povedať, že sa jej vždy chopil skvelým spôsobom. Každá skladba z ich spoločnej dielne znamená výnimočnosť po textárskej aj hudobnej stránke. Skvostný výber ich spoločnej tvorby nájdete na albume Podobnosť čisto náhodná. Slzy sú len slaná voda je však nepochybne jednou z ich najkrajších spoločných skladieb.)

Nové milénium otvoril Peter Lipa s albumom V najlepších rokoch (2001) a kontinuálne pokračuje vo vytýčenej línii skvelých a prepracovaných albumov. Klenotmi tvorby Petra Lipu sú zbierky piesní, ktoré vznikli na texty geniálneho Milana Lasicu. „Keď som začal nahrávať vlastné albumy, oslovil som ho, či by mi nenapísal nejaké texty. Stávalo sa ale aj to, že mi Milan dal v jeden deň aj 15 textov. Tak napríklad vznikol náš album Lipa spieva Lasicu a o pár rokov neskôr Návšteva po rokoch., spomína na svojho kolegu. „Vďaka tomu, že som bol s hudobníkmi v rôznych kapelách a hrali sme hudbu, ktorá bola Milanovi sympatická, sme sa skamarátili. Rozprávali sme sa o hudbe – celkom blízko, otvorene a dôverne, kto, čo má rád a to je veľmi silná téma. Vždy sme sa stretávali a delili sme si pocity, kto čo počúva a čo sa komu páči. Treba povedať, že Milan nebol veľký novinkár. Nesledoval veľmi aktuálnu scénu, ako za mladých čias. Ja som mu však vždy dával tipy, čo považujem za dobré...“

Milan Lasica o Petrovi Lipovi:
Spomínam si, ako sme pred mnohými rokmi spievali v noci pred bratislavským V-klubom. Obom nám už vtedy bolo jasné, že máme radi podobný typ hudby. Menší problém bol len v tom, že Peter nechcel spievať po slovensky. Myslím si, že ak sa niekto zaslúžil o tom, aby Peter spieval po slovensky, tak som to aj ja. Prehováral som ho možno aj preto, lebo som si myslel, že by som mohol na tie svoje obľúbené džezové pesničky písať slovenské texty, čo by ma bavilo. Potešil som sa, keď sa nechal prehovoriť. Myslím si, že Peter objavil istý pôvab v tom, ako spojiť džez so slovenčinou, ktorá nie je na takýto typ hudby celkom stavaná. Tento zápas sa mu podarilo vybojovať veľmi elegantne a na vysokej úrovni. Vďaka nemu sa zdá, že slovenčina je jazyk celkom prirodzený, ba priam akoby určený na túto hudbu.(...) Petrove pesničky nie sú a ani nebudú tie, ktoré sa v rebríčkoch hitparád umiestňujú na prvých miestach, ale sú to trvalky. Dajú sa hrať a počúvať aj po rokoch. Dôkazom toho je celý Lipov repertoár. (z knihy Samorast, Peter Lipa, Ikar, 2003)


80 rokov života s hudbou, Story a nahrávanie v New Orleans
„Nedávno som čítal slová jedného muzikanta, ktorý povedal: Nemôžem prestať, okolo mňa sa deje toľko zaujímavej hudby a toľko nového, že to človeka drží a ťahá ďalej. Musím sa pod to podpísať, lebo to je môj pocit.“, otvára ďalšiu tému nášho rozhovoru. Peter Lipa sa nie napriek, ale vďaka svojmu veku ešte viac otvára novým vplyvom a inšpiráciám. Ústrednými postavami sú jeho mladší kolegovia, ktorí ale, ako vraví, musia byť stále lepší ako on sám. „Mňa baví stretávať mladých ľudí, ktorí majú v sebe nový náboj, jednak silnejší – majú lepšiu batériu (smiech), ale majú aj nové a kvalitné nápady. Pohybujú sa v niečom inom, čo ja neobsiahnem.“  Výsledkom týchto spoluprác je aj album Dobré Meno (2019), na ktorom si to svoje Peter Lipa ešte väčšmi vylepšuje.

(Plody spolupráce Petra Lipu s výrazne mladšími hudobníkmi nájdete už na albume 68 (2012) v skladbe Hopeful Spring And Weeping Summer alebo Stromy sa ľúbia postojačky. Pred niekoľkými rokmi začal spolupracovať s Martinom Majlom Štefánikom a výsledkom ich prvej spolupráce sa stala skladba Motýľ na albume Dobré Meno. Obidvaja sú podpísaní aj na experimentálnej novinke Čosi z albumu NOLA.)

Popri vlastnej tvorbe sa spolupodieľa aj na projekte Story hudobníka Mariana Zimu: „Keďže som okrem umelca aj remeselník, tak som prišiel a nahral tie Marianove skladby, ako to najlepšie viem. Vieš, človek musí ovládať aj isté remeslo. Ja z neho niečom viem a ovládam. Projekt Story považujem za veľmi zaujímavý...“

Marian Zima o Petrovi Lipovi:
Len pred niekoľkými dňami sme s Petrom sedeli na káve (vyšiel totiž album Story: Doteraz, kde má Peter dve vydarené skladby.) Rozoberali sme pocit, že mnohí slovenskí muzikanti sa síce živia hudbou, ale nezaujíma ich, nepočúvajú ju, nie sú to proste poslucháči. No a práve tým Peter je – v prvom rade je to stále poslucháč. Stále má tú fascináciu hudbou. Páči sa mi na ňom, že napriek úctyhodnému veku sa stále chce zlepšovať, robí pre to aj konkrétne kroky, ktoré som mal možnosť vidieť a počuť na vlastné oči a uši, napríklad v New Orleans. Keď sme robili naše spoločné skladby, nemyslím, že sme dali viac ako tri alebo štyri vokálne „tejky“. Jednak je to preto, že Peter býva pripravený a jednak má takú odzbrojujúcu vetu „lepšie to už aj tak nedám“. Čiže nie že by bol neochotný, nechá to rozhodnutie na vás. Kľudne sa ešte k mikrofónu vráti, ale vy už medzitým chápete, že by to asi aj tak bolo zbytočné.

Medzitým tiež nahral aj zaujímavú kompiláciu nanovo zaranžovaných Slovenských evergreenov (2018) alebo album Večerný hosť (2020) s básňami Milana Rúfusa. Svoj muzikantský sen si však splnil v novembri minulého roka, kedy sa vydal do New Orleans. Na svoj nový a mimoriadne vydarený album NOLA s miestnymi hudobníkmi nahral šesť nových piesní a pripravil si ho ako darček na svoje osemdesiate narodeniny. Pri príležitosti jubilea sa fanúšikovia dočkajú aj kompilačného 4CD Mojich osemdesiat.

„Myslím viac na to, čo bude.“, odpovedá Peter Lipa na otázku, či sa díva vo svojom živote späť. „Čo bolo, to je skvelé, som rád, že to bolo. Aj tie zlé roky boli vždy na niečo dobré. Zaujíma ma však, čo bude a to všetko sú nové výzvy. Ako som spomenul – toho nového je okolo nás veľmi veľa a nedá sa zastať.“, uzatvára Peter Lipa.

(Tipnite si, kedy sú podľa vás páni v najlepších rokoch? Peter Lipa s úsmevom odpovedá: vždy. A zrejme je to tak, lebo aj osemdesiat rokov sa zdá byť v prípade Petra Lipu tými najlepšími rokmi.)

(Článok vyšiel aj v 20. čísle časopisu .týždeň v tomto roku)

Samuel Ivančák

Samuel Ivančák

Bloger 
  • Počet článkov:  90
  •  | 
  • Páči sa:  372x

24 ročný autor s celoživotnou láskou k hudbe a s ambíciou stať sa súčasťou Slovenského rozhlasu. Blog je niekoľkoročným snažením autora o čo najlepšie sebavyjadrenie a prezentáciu jeho obľúbenej hudby a všetkého, čo s ňou súvisí. Píše a prispieva pre časopisy .týždeň a Nový Populár. Zoznam autorových rubrík:  Z hudobného svetaZ archívov RTVSIné texty

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu