Málokto ovplyvnil sound slovenského popu tak zásadne ako hudobník, aranžér, producent a novátor Laco Lučenič. Popri plodnej spolupráci s Mekym Žbirkom stihol počas 80-tych rokov nahrať aj dva sólové albumy. Prvý z nich – Bodliak na plavkách tento rok oslavuje štyridsiatku.
„Tá doba bola rýchla, rovnako rýchla ako sa to vyvíjalo. Keďže som bol v tom čase, nazvime to ctižiadostivý a zaujímali ma nové veci, najmä tie anglické, tak som na to reagoval,“ otvára svoje rozprávanie Laco Lučenič o jeho prvom sólovom albume Bodliak na plavkách, ktorý vyšiel v roku 1985. V tom čase mal za sebou vyše desaťročné aktívne pôsobenie na slovenskej hudobnej scéne, ktorej sa stal pevnou aj neoddeliteľnou súčasťou ako multiinštrumentalista, aranžér aj príležitostný autor.
Najprv nástroje, potom kariéra
Meno Laca Lučeniča nájdeme na mnohých zásadných nahrávkach tých čias. Do nahrávacieho štúdia aj na koncertné pódiá zo sebou automaticky prinášal čosi nové, vzrušujúce, presahujúce čas, priestor. Svojimi schopnosťami aj poznaním mnoho vecí vytrhával zo zabehnutých koľají. Len druhá polovica sedemdesiatych rokov patrí v jeho prípade neodmysliteľnou účasťou na legendárnych albumoch Hráč (1975) a Faust a margaréty (1979) Pavla Hammela, prvom albume Mariky Gombitovej Dievča do dažďa (1979) či kultovom debute skupiny Modus (1979). Nechýbal ani pri nahrávaní soundtracku prvého slovenského rockového muzikálu Cyrano z predmestia (1978) a svojou charakteristickou hrou na basgitaru rozoznel aj tretí album Fermaty Huascaran (1977), ktorý je dodnes označovaný za najlepšie dielo tejto legendárnej skupiny.
Ako však Laco Lučenič spomína, kľúčovým sa stalo získanie plnohodnotnej a kvalitnej aparatúry. Tá bola vo vtedajšom Československu večne nedostatkovým tovarom. „Moja kariéra začala úplne až vtedy, keď som sa rozhodol – znie to až tak literárne – že teraz idem na západ, do barovej kapely, a budem tam pol druha roka a za ten čas si zarobím a chcem: aparatúru Ampeg, basovú gitaru Rickenbaker a tiež nejakú gitaru. Doniesol som si potom Fender Telecaster, z čoho sa stala moja veľká láska k Telecastrom až dodnes. A aj som to, div sa svete dodržal. Ako jeden z mála, z tých mnohých, ktorých poznám. To bolo na prelome rokov 1976 a 1977. Vtedy bol prestupný rok a 29. februára 1977 som sa vrátil zo západu s týmito vecami. A už som bol aj žiadanejší,“ pokračuje v rozprávaní.
Popri všetkých spoluprácach na albumoch aj koncertnom účinkovaní s Fermatou a Prúdmi sa však zrodil aj začiatok spolupráce s legendárnym Mekym Žbirkom. Ich priateľstvo v tom čase trvalo už niekoľko rokov, kľúčovým sa však stal príchod Laca Lučeniča do rozbehnutého Modusu, ktorý mal za sebou sľubný štart s Úsmevom na Bratislavskej lýre 1977. „Musel som v tom roku ešte absolvovať vojnu, no keď som sa v novembri vrátil, ihneď som nastúpil do Modusu. S Mekym sme sa na tom dohodli už skôr. No a tri dni na to sme už nahrávali pesničku S tou nádejou choď spať, hneď z fleku. A potom to už išlo,“ spomína. Nastávala zlatá éra slovenského popu, ktorej bol nástup Modusu na čele s Jankom Lehotským, Marikou Gombitovou, Mekym Žbirkom a Lacom Lučeničom priam štartovacím bodom.
Vtedajšie hviezdne obsadenie Modusu možno celkom objektívne označiť za „superskupinu.“ Len málokedy sa v histórii slovenského popu na jednom pódiu a v jednej kapele stretlo toľko talentov. Navyše, všetky osobnosti začali stúpať prudko nahor a ako to už býva, kapela v tomto zložení to dlho nemohla ustáť. Už tu sa však naplno prejavila sila tvorivého spojenia Žbirka – Lučenič. A toto spojenie nabralo na sile v ich následnom samostatnom pôsobení. Vznikla skupina Limit a sólová kariéra Mekyho Žbirku sa rozbehla naplno. Prišli dodnes bezkonkurenčné a zásadné albumy Doktor sen (1980), Sezónne lásky (1982) a Roky a dni (1983). Tvorivá sloboda a voľné pole pôsobností umožnili Mekymu Žbirkovi s Lacom Lučeničom uskutočniť aj ukojiť všetky chúťky – Limit vystriedal rôzne obsadenia aj zloženia, prešiel rôznymi vývojovými fázami a žánrovo zabrúsil do tvrdého rocku, spevného popu ale aj omnoho rozsiahlejších plôch. Ten najzásadnejší zlom však prišiel v roku 1984 s albumom Nemoderný chalan.
Zlatá éra
Prvá polovica osemdesiatych rokov sa niesla v postupnej vlne príchodu elektroniky a synth popu, svetovú scénu ovládli mená ako Depeche Mode, The Human League, Soft Cell či New Order. To automaticky znamenalo aj prerod hudobného jazyka, ktorý umožňovali vtedy prevratné nástroje – napríklad automatickí bubeníci a syntetizátory. „Večne sme niekde zháňali časopisy, väčšinou na letiskách, kde bolo veľmi veľa odborných vecí. Raz som v jednom narazil na reklamu od firmy Roland, ktorá bola asi v takomto duchu: ,Ak máte TR 808, prečo ešte nemáte TB 303?,“ smeje sa pri spomienke. Roland TR 808 je legendárny automatický bubeník, ktorý dal zvučným „osemdesiatkam“ jeden z ich zásadných zvukov. Roland TB 303 bol nemenej známym sekvencerom. „A absolútne otvorený bol k tomuto len Meky,“ pokračuje. Výsledkom tohto prerodu sa stal spomínaný album Nemoderný chalan, ktorým Meky Žbirka a Laco Lučenič úplne prepísali aj dovtedajšiu trajektóriu spoločnej tvorby s piesňami Do člna, V-Klub či Mesto spí, ktoré boli jasným kontrastom oproti známym evergreenom Biely kvet či Atlantída.
Slovenský pop v tom čase zažíval svoju najžiarivejšiu etapu, napokon rozhlasovému éteru dodnes vládnu piesne práve tohto obdobia. Na scéne naplno prerazil Elán s kľúčovou osobnosťou Vašom Patejdlom, ktorého spolu s Lacom Lučeničom a Martinom Karvašom možno označiť za najzásadnejšie postavy, ktoré formovali sound vtedajšej popovej scény. „Vaša som vtedy tiež zblbol, nahovoril som ho, aby si kúpil Linndrum (aut. bubeník, pozn. aut.) Ten potom používali všetci v Bratislave, a dokonca aj v Čechách. Ten mal síce naprogramované iba dva zvuky, ale boli tak geniálne vymyslené, že jednoducho patrili k sebe,“ spomína. Elektronický sound tak napokon prestúpil na mnoho ďalších domácich albumov, na ktorých sa autorsky či aranžérsky podieľali. Zásadným sa v tomto smere stal aj No. 5 (1985) Mariky Gombitovej s jasným Lučeničovým producentským rukopisom.
Bodliak na plavkách
V rovnakom čase sa začali rodiť základy albumu Bodliak na plavkách. V období prudkého vývoja na svetovej hudobnej scéne znamenalo aj šesť mesiacov nezanedbateľnú dobu, ktorá mnohé menila. „Navyše, už to nebola iba tá nadšenecká elektronika. Už to tí muzikanti navzájom kombinovali, elektronika sa kombinovala s gitarou a podobne. Ten album je ale aj preto tak pestrý, že vznikal pomerne dlho. Gro toho albumu sa urobilo v roku 1984, ale vznikať začal už o rok skôr. Vďaka hlavným aj bočným iniciatívam som ten album robil paralelne s Nemoderným chalanom a vždy mi to vlastne vychádzalo iba cez víkendy,“ dodáva.
Bol to moment, na ktorý Laco Lučenič dlho čakal a nepochybne mu aj plným právom patril. Autorský priestor sa mu na albumoch, na ktorých účinkoval, dostával len príležitostne, v prípade Bodliaku na plavkách patril celý album iba jemu. „Keď som šiel nahrávať, tak som mal pripravené kompletné demá. V tom čase som si doma robil demá všelijakými spôsobmi, ale začal existovať kazeťák, na ktorom sa dali nahrávať štyri stopy, ktoré sa potom stiahli do jednej, hovorilo sa tomu ,pingponogovanie.´ Mohol si tak mať celkom kvalitne nahrané viaceré nástroje a všetko sa tam dalo nastaviť,“ spomína na prípravu albumu.
Proti jeho vydaniu sa však zmohla vlna nevôle na vtedajšom Slovkoncerte. Dôvodom boli argumenty verné svojej dobe. Celkom prekvapivo sa však do vyriešenia problému vložila speváčka Marcela Laiferová. Spomína Laco Lučenič: „Marcela na Slovkoncerte zorganizovala prehrávku tej platne. Čím to vlastne vyriešila, lebo tie zásadné argumenty, že čo má nejaký gitarista nahrávať album zmizli. Ale aby si zachovali ksicht, tak povedali, že to nemôže vyjsť pod mojim menom, ale ako skupina Limit. A tým pádom nemôžem byť na obale. Najviac mi však záležalo, aby to vyšlo.“ Pôvodne zamýšľanú fotografiu však napokon nájdeme na zadnej strane albumu. Titulnej strane však patrí nepochybne to „najdôležitejšie“ – automatický bubeník Roland TR 808 a čiernobiely Fender Stratocaster.
Nahrávalo sa v legendárnom pezinskom štúdiu Opusu, a ako to už v tom čase bývalo v prípade Laca Lučeniča zvykom, album nahral s výnimkou niekoľkých hostí takmer sám. Na albume sa predstavil basgitarista Jarda Janas, Jana Vaculová na violončele a Jozef Lacena na elektrických bicích Simmons. Mekyho Žbirku medzi účinkujúcimi nájdeme takisto, no bol to iba jeden z ústupkov proti argumentom na Slovkoncerte. „To nahrávanie bolo veľmi pokojné. Zásadne znervózňujúci moment nahrávania je totiž najmä pri mixovaní, keď ti všetci dýchajú na krk. Basgitarista sa ozve, že basa je slabo, gitarista povie, že gitaru nie je počuť. To všetko úplne odpadlo. My sme si tam s Ivanom Minárikom a Petrom Smolinským vlastne lebedili. A ešte sme sa nahrávaním trafili do vínnych pezinských trhov.“ Ivan Minárik bol dlhoročný hudobný a zvukový režisér, ktorý navyše programoval bicie a syntetizátory. Peter Smolinský patrí takisto k štúdiovým legendám Opusu.
Do prísne elektronického a synth popového jazyka tu preodel jedenásť rôznorodých piesní svojim základom siahajúcim od romantického popu, balád po tvrdší rock. Bodliak na plavkách je vážny, vtipný, kontrastný, ale aj vzrušujúci a jeho dramaturgia v ňom vystavala prirodzené plynutie aj spád. Album otvára vtipný a odviazaný duet s Petrom Nagym Vietor krátkych sukní, nasleduje popovo romantické Múzeum lások, ku ktorej vynikajúco pasuje náladou totožná pieseň Púťové figúrky. Zo zasnenosti skladby Kôň s bielymi krídlami vytrháva rockovo dravá Autá pred tebou a za tebou.
Úvod druhej polovice patrí titulnej skladbe, opäť duetu s Petrom Nagym, ktorý patrí k najsilnejším momentom na albume. V piesni Polnočná známosť sa ozýva netradičné violončelo, ktorému kontruje priam punkový Ľadovec. Spomienky sú svojou náladou záverečnou bodkou, no tou skutočnou je inštrumentálny motív jednej z dvoch nosných skladieb. A práve dve pomalé a intenzívne baladické skladby Hádanky tiel a Z tých dní tvoria ústredné body, od ktorých a ku ktorým album takpovediac plynie. O texty sa na albume postaral Kamil Peteraj, čo nahrávke iba dodáva na jej celistvosti.
Pojem producent neexistoval
Okrem výrazných skladateľských a hráčskych schopností tu Laco Lučenič naplno prejavil tie producentské. Sound albumu je dodnes dych berúci, svieži a skutočne nadčasový. „Bola to zásadná skúsenosť, hlavne s tým, že tu je prvý krát ukázané, ako sa dá tá produkcia upratať a vlastne aj čo to produkcia vlastne je,“ hovorí. Pre mnohých nepochopiteľné a súčasných mladých autorov možno až šokujúce môže byť, že pojem producenta v socializme neexistoval. „Všetci počuli o filmových producentoch, ale nikto nevedel, čo to všetko obnáša. Hudobná produkcia neexistovala vôbec. Nemohol som byť uvedený ako producent, lebo nikto nevedel čo to je a nemal to uvedené ani v nijakých papieroch. V tých časoch to bol takzvaný zodpovedný redaktor, čo je jednak strašné pomenovanie a keď si na niektorých zodpovedných redaktorov spomeniem, tak je to dosť smiešne.“
Test časom
Bodliak na plavkách v čase svojho vydania zarezonoval. K niekoľkým skladbám vznikli klipy a bežali aj na obrazovkách známej televíznej hitparády 5xP. Sila tohto albumu sa však ešte viac ukazuje aj v širšom kontexte vtedajšieho pôsobenia Laca Lučeniča. Zvukové paralely vznikajú už spomínaným albumom Mekyho Žbirku Nemoderný chalan a po Bodliaku pokračujú na ešte väčšmi odvážnom albume Chlapec z ulice (1986). O rok na to vyšiel druhý sólový album Zastávky na znamenie (1987), ktorý elektronický sound posunul na ešte vyššiu úroveň. Ako to už v prípade nadčasových aj odvážnych diel býva, naplno docenené a naplno objavené bývajú až časom. A ani tieto albumy nie sú výnimkou.
Najmä v súčasnosti, keď sa hudobná estetika osemdesiatych rokov vrátila do kurzu, sa elektronická tvorba nielen Mekyho Žbirku stala ako nanovo objavenou. Navyše, hneď niekoľko piesní sa medzičasom dočkalo svojich úprav a coverov generačne mladšími hudobníkmi, len nedávno sa jednej z nich – Byt plný snov z albumu Zastávky na znamenie dočkal coveru od známeho slovenského producenta FVLCRVM.
Bodliak na plavkách síce nepatrí medzi najznámejšie albumy slovenského popu, no jeho významu a hodnote to neuberá, práve naopak. Tvorí neodmysliteľnú súčasť vývoja nielen scény, ale predovšetkým samotného Laca Lučeniča, ktorého vplyv, dosah a dielo patrí k jedným z najvzrušujúcejších príbehov slovenského popu. A ako sa na svoj debut pozerá po rokoch? „Dokážem pochopiť, čím som bol vtedy zblbnutý, ale musím povedať, že to vyšlo. Niekde mi hrozne lezie na nervy môj spev a jeho štylizácia, ale je to pre mňa taký dobový artefakt. A keď si už začnem myslieť, že už som úplne blbý, tak príde niekto, kto povie, aký to je geniálny album. To ma občas tak poteší,“ uzatvára Laco Lučenič.
Článok vyšiel v 45. čísle časopisu .týždeň v roku 2025.
