Gitara, ktorá hrala budúcnosť

O hudobnom nástroji, ktorý písal dejiny slovenského bigbítu

Gitara, ktorá hrala budúcnosť
Pavol Hammel v roku 1969, V-Klub (Foto: Peter Procházka Stanley)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Praha, 11. júna 2022. Záverečná časť sobotného letného popoludnia. Vystupujem z taxíka. Z chodníka pri hlavnej ceste schádzam kamennými schodmi. Podľa inteligentnej navigácie som na mieste, vo svojom cieli. Chvíľu predsa blúdim, no nakoniec vchádzam do staromestskej budovy, ktorá si vo svojich hrubých múroch nesie veľa histórie. Jedna história chráni vo svojom vnútri tú druhú. Napriek otvoreným vchodovým dverám na mňa vo vnútri dýchla svojim chladným a osviežujúcim dychom. Za dvojitými dverami, v ktorých sa míňame s odchádzajúcimi návštevníkmi objavujem zhmotnenú hudobnú históriu československého bigbítu. Ozaj, viete, že nikde inde vo svete sa pre rockovú hudbu nepoužíval tento výraz? Len v Československu sa tomu hovorilo bigbít. Ujal sa, a najmä v Čechách sa s ním dodnes vo veľkom stretnete. Ale späť k tej histórii... Je uložená vo vystavených fotografiách, dobových hudobných magazínoch, na koncertných plagátoch. Najmä je však zavesená na neviditeľných lankách a celé to vyzerá, akoby sa tie gitary a basgitary vznášali na svojich krídlach. Nie som ďaleko od pravdy. Tie krídla dostali ešte dávno, častokrát aj šesťdesiat rokov naspäť, keď si ich mladí, rovnako okrídlení mladíci zavesili na svoj krk a prevesili cez plece. V rukách týchto mladých okrídlencov dostali dovtedy nemé nástroje svoj hlas, dotyk ale aj úder.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa z garáží a spoza prízemných okien pivníc začali ozývať gitary ozvučené cez podomácky vyrobené zosilňovače, z nekvalitných mikrofónov sa ozýval falošný, no pravdivý spev. Nestále a narýchlo založené kamarátske kapely začali vznikať ako huby po daždi, rozkvitli ako jarná lúka. Len v Bratislave by sa ich dalo rátať na stovky. Na svedomí to mali prvé rock ´n rollové nahrávky, legendárni The Shadows a liverpoolska štvorica The Beatles. Znamenalo to absolútnu explóziu v mysliach vtedy len trinásť-štrnásťročných aj starších chalanov, ktorí začali vo veľkom zahadzovať hokejky, futbalové lopty aj sláky od huslí a namiesto toho chytili do rúk gitary. Opýtajte sa akéhokoľvek hudobníka či nadšenca hudby tých čias, ako a odkiaľ počúval hity, ktoré v tom čase vládli svetu pred vtedajšou železnou oponou. Odpoveď bude jasná: Radio Luxembourg. Z počúvania tejto zahraničnej rozhlasovej stanice sa stal rituál prebdených nocí pri rádiu. Bolo to síce zakázané, no túžba a sila novej hudby so silným odkazom sa v tom všetkom stala najväčšou slasťou, ktorú tento akt poskytoval. Je to ten najvernejší dôkaz toho, že žiadny múr, plot, ohrada ani klietka nezabránia prenikaniu čohosi, čo nastalo v šesťdesiatych rokoch. Bola to revolúcia, míľnik, ktorý aj po vyše polstoročí svieti stále mimoriadne silne a žiarivo. Dodnes sa naň odkazuje a nadväzuje.

SkryťVypnúť reklamu

Do pražského Popmusea som prišiel kvôli jednej konkrétnej gitare. Podľa fotografií, ktoré som našiel na internete, som predpokladal, že ju uvidím poletovať nad svojou hlavou v expozícii múzea. Čakala ma však pripravená a opretá na zemi. Nie preto, že by tie krídla, ako všetky ostatné nemala. Čakala tam na mňa, aby sme spolu nachvíľu vzlietli. Prekvapenia sú najlepšie, keď sú nečakané. S dovolením som ju chytil som ju do ruky a tých pár momentov, pokým som ju držal mnou prebehli elektrizujúce vlny všetkého, čo sa v jej prítomnosti odohralo. V jednej sekunde som ucítil vôňu všetkých kyslastých vín, vypitých pív, smradľavo voňajúcich cigariet. Ucítil som vzduch zadymeného bratislavského V-Klubu ale aj toho vydýchaného a elektrizujúceho v naplnenej pražskej Lucerne. Keď som pre fotografiu s gitarou zapózoval, položil som ruku a svoje prsty na jej hmatník. Naše telá aj srdcia sa v tom dotyku absolútne spojili. Z jej vrások času som začal vnímať zapísané spomienky, ako zo všetkých čiernobielych fotografií, ktoré som z tých čias videl aj nevidel. A tie zrazu ožili. Bolo to ako zo zrýchleného filmu, ktorý plynul pomaly. V jednom momente som stál medzi chalanmi na skúške kapely, chvíľu na to už koncertovali v naplnenej sále. A v tom istom momente som sa ocitol v rozhlasovom štúdiu, kde sa rodili nahrávky ich prvých skladieb.

SkryťVypnúť reklamu

Tá kapela mala názov Prúdy. Vo víre hudobného nadšenia spoza hraníc v roku 1963 vznikla ako reakcia na správu, ktorú tí chalani v hudbe zachytili a počuli. A chceli ju podať ďalej. Kým však mnoho skupín spievalo a hralo prebraté zahraničné skladby, Prúdy sa rozhodli byť inými. Rozhodli sa, že svoju správu budú podávať v pôvodnom znení, po slovensky a vo vlastných skladbách. Toto rozhodnutie mal na svedomí kučeravý chalan s fúzmi a okuliarmi, spevák a gitarista skupiny. Po prvé texty nemusel chodiť ďaleko. V jednej školskej lavici sedel so svojim dobrým priateľom, v tom čase najmä nádejným basketbalistom, ktorý mu na hodine biológie napísal text pre ich prvú spoločnú skladbu. Volala sa Balada o smutnom Jánovi. Keď na druhý deň prišla do školy opravená a doplnená verzia textu, bolo neskoro, skladba už bola totiž hotová.

SkryťVypnúť reklamu

A zbytok príbehu? To je už dobre známa história... Hovorí o nej vyše 25 albumov. Ale tá gitara, ktorú som nachvíľu dostal do rúk kedysi patrila práve Pavlovi Hammelovi. Ten dnes oslavuje svoje 74. narodeniny. Bola to jedna z jeho prvých gitár. Kúpil si ju v roku 1967 za vtedajších 970 korún. Nahrával s ňou skladby, ktoré vyšli aj na kultovom albume Zvoňte, Zvonky. O tom, že ju venoval do expozície pražského Popmusea mi povedal pri jednom z našich rozhovorov. Vôbec som však netušil, že si s ňou v mojich rukách zacestujem časom... Bolo to krásne, no ešte krajšie boli všetky koncerty, ktoré som tento rok s Pavlom Hammelom uprostred pódia opäť raz zažil.

Turné k 50. výročiu vydania Zelenej Pošty, Banská Bystrica, 19.09.2022 (Foto: Samuel Ivančák)
Turné k 50. výročiu vydania Zelenej Pošty, Banská Bystrica, 19.09.2022 (Foto: Samuel Ivančák) 
Samuel Ivančák

Samuel Ivančák

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  159x

23 ročný autor s celoživotnou láskou k hudbe a s ambíciou stať sa súčasťou Slovenského rozhlasu. Blog je niekoľkoročným snažením autora o čo najlepšie sebavyjadrenie a prezentáciu jeho obľúbenej hudby a všetkého, čo s ňou súvisí, ale nielen to... Tiež prispieva do hudobného časopisu Nový Populár a časopisu .týždeň. Zoznam autorových rubrík:  Z hudobného svetaZ archívov RTVSIné texty

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

48 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

284 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

66 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu