reklama

The Dark Side of the Moon má 50 rokov

Je revolučný, úspešný, uznávaný a považovaný za jednu z najdokonalejších nahrávok, aké kedy vznikli.

The Dark Side of the Moon má 50 rokov
Autorom obalu je Storm Thorgerson. (Foto: Zo zbierky autora, s autogramom Nicka Masona)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

1. marca 1973, po dvoch rokoch intenzívneho skúšania, zdokonaľovania a nahrávania vychádza nahrávka, ktorá celkom nanovo zadefinovala pojmy ako koncepčný album, hudobná a zvuková produkcia či komerčný úspech. David Gilmour, Roger Waters, Richard Wright a Nick Mason – štvorica ukrytá pod názvom Pink Floyd vydala svoj ôsmy štúdiový album The Dark Side of the Moon. Ak o nejakom albume môžeme povedať, že je komplexným dielom, je to práve tento. Spojil silnú myšlienku, pôsobivú hudobnú výpoveď, zrozumiteľné texty s hlbokým obsahom, fenomenálne zvukové vyznenie a to všetko dostalo jednoznačne zapamätateľnú tvár v podobe ikonického obalu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hľadanie a nachádzanie
Pink Floyd od svojho debutu z roku 1967 prešli priam dych berúcim vývojom. Prakticky každý zo šiestich rokoch do vydania The Dark Side of the Moon znamenal jeden album. A každý jeden album znamenal veľký krok vpred nielen pre celú skupinu, ale pre celý žáner. Skupina dospievala hudobne aj zvukovo (producentsky) a signifikantnú črtu svojej tváre, pre ktorú sa stala tak známou, nadobudla v prelomovej kompozícii Echoes, dvadsaťtri minútovej skladbe na albume Meddle (1971). Všetky hlavné aspekty ich tvorby (pesničkárstvo, psychedélia, hra so zvukom) tak našli svoj správny pomer.

Kúsok pre najrôznejších šialencov
(V orig. A Piece for Assorted Lunatics), ako sa pôvodne koncept volal, sa zrodil v kreatívnej hlave basgitaristu Rogera Watersa. Samotná myšlienka bola podporená narastajúcou váhou mena skupiny, ktorá svojimi nekonvenčnými nápadmi priťahovala svoju pozornosť stále viac a viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nápadom sa stal jednoznačný koncept, ktorý prepojil viacero tém: stres, nátlak na výkon jednotlivca (Breathe), smrť a pominuteľnosť (The Great Gig in the Sky), čas, ktorý máme každý vymeraný (Time), psychické zdravie (Brain Damage)... Ale tiež spoločenské témy v podobe moci peňazí (Money) či rozdelenej spoločnosti (Us and Them). Roger Waters tu v absolútnej miere prejavil svoj talent pre silné a hlboké idey, ktoré verne kopírovali prežívanie, jeho vlastné aj kapely. V skladbe Time napríklad spracoval uvedomenie si toho, že život už dávno beží a to, čo prežil doteraz nebola len skúška so šancou na opravu, ale reálny život. Hĺbkou a podaním svojich výpovedí vzhľadom k svojmu veku bezpochyby ohromil. Najdôležitejším je však to, že ako poslucháči sme mu uverili a stotožnili sa s ňou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tvorba v priamom prenose
Jedným z faktorov, ktoré sa podpísali pod úspech albumu sa stalo to, že svoju, de facto premiéru zažil už rok pred oficiálnym vydaním. V londýnskom Rainbow Theatre vo februári 1972 Pink Floyd predviedli nový materiál pozvanej hudobnej kritike a tá nešetrila chválou. Skupina sa následne opäť vydala na niekoľkomesačné turné, kde podobu nového albumu zdokonaľovala pred očami a ušami divákov a poslucháčov. V mnohých dostupných bootlegoch (amatérske živé nahrávky z koncertov, pozn. aut.) je možné vývoj albumu verne a veľmi presne zachytiť. Ako najlepší príklad slúži inštrumentálna skladba On the Run¸ ktorá pôvodne niesla názov The Travel Sequence. Kým na albume bola vytvorená pomocou elektronických nástrojov, vo svojej prvotnej podobe to bola improvizácia postavená na výbornej gitarovej hre Davida Gilmoura za sprievodu skupiny. No a napríklad famózna a dodnes neprekonaná podoba skladby Richarda Wrighta The Great Gig in the Sky mala byť pôvodne len čisto inštrumentálnou. Až zhodou náhod sa v štúdiu pred mikrofón postavila speváčka Clare Torry. Pink Floyd sa napriek všetkému s vydaním nikam neponáhľali. V tomto pracovnom nasadení si ešte na mesiac odbehli k nahrávaniu hudby k filmu La Vallée, ktorá ešte v tom istom roku vyšla na albume Obscured by Clouds.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(Počas natáčania koncertného filmu Live at Pompeii (1972) režiséra Adriana Mabena vzniklo niekoľko raritných záberov z prostredia štúdia, ktoré zachytávajú skupinu pri tvorbe nášho spomínaného albumu. V tejto ukážke môžete vidieť najmä Rogera Watersa pri tvorbe skladby On the Run. Na jej vznik bol využitý jeden z prvých sequencerov a syntentizátorov VCS3, s ktorým, okrem iného, stvorili niekoľko ďalších zvukových efektov a použili ho aj na nasledujúcich albumoch.)

Po vrstvách albumu
Nahrávanie v štúdiách Abbey Road v Londýne prebiehalo prerušovane už od konca mája 1972 až do finálneho mixu v prvej časti februára 1973. V konečnom súčte nahrávacích dní všetko trvalo len dva mesiace. Po hudobnej stránke tu Pink Floyd ako autori predviedli dovtedy to najlepšie. The Dark Side of the Moon je vo svojej prapodstate „obyčajný“ pesničkový album, ktorý síce vnímame ako mohutný celok, no jednotlivé skladby obstoja rovnako silne. Pink Floyd tak priniesli premyslený koncept prepojenia celého albumu s rôznorodým obsahom. Pomyselným refrénom celého diela je hudobná rovnováha. Skladby v tradičnom poňatí ako Breathe, Time, Money, Us and Them, Brain Damage a Eclipse sú doplnené inštrumentálnymi kompozíciami Speak to Me, On the Run, The Great Gig in the Sky Any Colour You Like.

(Pôvodne inštrumentálnej kompozícii Richarda Wrighta The Great Gig in the Sky v štúdiu dodala speváčka Clare Torry priam nadpozemské vyznenie. Na nahrávanie ju pozval zvukový inžinier Alan Parsons a výsledok hovorí za všetko. Existuje mnoho živých verzií, ktoré sa, žiaľ, originálu priblížili len veľmi málo. Komu sa to však podarilo azda najviac a najlepšie, bola speváčka Sam Brown. Na poslednom turné skupiny Pink Floyd v roku 1994, ktoré ukážka zachytáva sa predviedla aj v spoločnosti svojich talentovaných kolegýň Durga McBroom a Claudia Fontaine.)

Na nič sa tu netlačí a album dýcha – aj po päťdesiatich rokoch – ohromnou a organickou sviežosťou. Skupina tu výnimočným spôsobom spolupracovala, ako nikdy dovtedy a ani potom. Hoci je väčšinovým autorom skladieb (a idei) Roger Waters, celý album stojí na hudobnej duši gitaristu Davida Gilmoura a hráča na klávesové nástroje Richarda Wrighta. Obaja tu dokázali svoju výnimočnosť v podobe jedných z najlepších gitarových sól v rockovej histórii Time Money a skladateľského kumštu v kompozíciách The Great Gig in the Sky Us and Them. Nesmieme však vynechať rolu bubeníka Nicka Masona, ktorý dodal albumu svojou dýchajúcou, premyslenou a úspornou hrou rytmus. Ku kapele sa po prvý raz pridal aj hráč na saxofón Dick Parry, už spomínaná sólová speváčka Clare Torry či štvorica speváčok, ktoré albumu dodali svoje famózne zborové hlasy.

Prostredie štúdia dovolilo skupine na albume doladiť a premyslieť aj ten najmenší detail. Celou nahrávkou sa vinú rôzne reálne zvuky ako známe tikanie a zvonenie hodín v úvode skladby Time, výbuchy či tlkot srdca, ktorý otvára aj uzatvára celé dielo. Na nahrávke boli použité aj vtedy prevratné elektronické nástroje prvých podôb sequenceru a rôznych syntetizátorov. Prakticky rovnocennou zložkou popri textoch sú rôzne záznamy ľudských výpovedí. Tie vznikli v záverečnom štádiu tvorby a celému albumu dodali jeho ďalší rozmer. Respondentmi sa stali celkom náhodní ľudia z prostredia štúdia. Tí postupne odpovedali na mnohé otázky, ktoré sa týkali samotných tém albumu. „Kedy naposledy ste boli násilný – a mali ste na to právo?“, znela jedna z otázok. Okrem vtedajšieho vrátnika Abbey Road či pomocného personálu skupiny sa pri mikrofóne dokonca ocitol aj Paul McCartney, ktorý v tom čase v štúdiu tiež nahrával. Odpovede však neboli použité, pretože jeho prejav nebol dostatočne autentickým.

Štúdiová práca, ktorej možnosti s úmerným technickým vývojom narastali vedeli Pink Floyd vždy umne využiť. Na The Dark Side of the Moon to štvorica predviedla v absolútnej miere. Človekom, ktorý stál uprostred toho celého bol mladý, vtedy len dvadsaťdvaročný Alan Parsons (neskôr tiež uznávaný hudobník), ktorý si vybudoval svoje renomé už pri albume Atom Heart Mother (1970). Za svoju zvukársku prácu získal aj Cenu Grammy za najlepšie ozvučenie neklasického albumu. Toto revolučné zvukové spracovanie dodalo hudbe a jednotlivým skladbám priam nadpozemské vyznenie. Nahrávka tak dodnes preskúšava limity každej hi-fi zostavy.

Obal
Dnes si už len ťažko vieme predstaviť iné grafické spracovanie, ktoré album sprevádza. Trojuholník, v ktorom sa láme lúč svetla a mení sa na dúhu dodal albumu jasne zapamätateľnú podobu. A pritom to bola len jedna z mnohých výrazných grafických tvárí skupiny, ktorých autorom je Storm Thorgerson. Nick Mason s radosťou spomína, ako sa štvorica jednohlasne zhodla pri výbere z niekoľkých alternatív a návrhov, pretože takáto zhoda bola v kapele veľkou raritou.

(Skladba Richarda Wrighta Us and Them bola jednou z prvých, ktoré boli nahraté. Tieto skvelé zábery zo štúdia dokumentujú jeho krehkú, no pritom veľmi mocnú hráčsku aj skladateľskú citlivosť.)

Na svetle sveta už 50 rokov
The Dark Side of the Moon po svojom vyjdení okamžite vystrelil na prvé priečky rebríčkov. A hoci Pink Floyd očakávali všeličo, na mimoriadny úspech, ktorý nasledoval pripravení neboli – a to, že s albumom prepíšu dejiny komerčného úspechu už vôbec nie. Album sa totiž v rebríčku Billboard udržal na rôznych priečkach od svojho vydania až do roku 1988, teda rovných 15 rokov. Po úpravách hodnotenia sa tam album o tri roky opäť vrátil a prakticky tam je doteraz. Predalo sa z neho cez 45 miliónov kópií (je štvrtým najpredávanejším). Sympatickým bonmotom je, že pôvodní majitelia si ho museli kúpiť ešte raz po tom, čo ho požičali a už sa im do rúk znova nevrátil.

Pink Floyd týmto dielom napísali kus hudobnej histórie a kým sa do vydania albumu všetky cesty členov skupiny k sebe schádzali - a napokon sa aj stretli, po vydaní sa začali opäť rozchádzať až sa, takmer o dekádu neskôr, celkom rozišli. Skladby sa stali logickou súčasťou všetkých ďalších koncertov a na poslednom turné skupiny v roku 1994 ho dokonca hrali v celej dĺžke. Pri príležitosti jeho jubilea ho pripomenuli bohatým zberateľským boxom a samostatnou živou nahrávkou zo štadióna Wembley z roku 1974, ktorá je dôkazom, čo táto geniálna štvorica dokázala na pódiu vytvoriť. Sprevádzala ho však priama aj interakcia s fanúšikmi po celom svete – na práve prebiehajúcej putovnej výstave Their Mortal Remains v Montreale, posluchovými stretnutiami v planetáriách a rozsvietením námestia v duchu grafiky albumu v Miláne.

(Článok vyšiel aj v 15. čísle časopisu .týždeň v tomto roku)

Samuel Ivančák

Samuel Ivančák

Bloger 
  • Počet článkov:  90
  •  | 
  • Páči sa:  372x

24 ročný autor s celoživotnou láskou k hudbe a s ambíciou stať sa súčasťou Slovenského rozhlasu. Blog je niekoľkoročným snažením autora o čo najlepšie sebavyjadrenie a prezentáciu jeho obľúbenej hudby a všetkého, čo s ňou súvisí. Píše a prispieva pre časopisy .týždeň a Nový Populár. Zoznam autorových rubrík:  Z hudobného svetaZ archívov RTVSIné texty

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu