Prednedávnom som čítala jeden článok od mladej baby, ktorá nepociťovala žiadne emócie voči bábätkám. Pred dvomi rokmi by som ani ja "nezavadila" o detský kočík. Tiež ma nelákalo materstvo a bola som odhodlaná sa mu čo najdlhšie vyhýbať. Mala som sa veľmi rada. Bola som plná snov a nadeje, že raz zmením svet a zachránim všetky veľryby. Mladá vysokoškoláčka. Čo viac si priať?
Taktiež som bola hľadačom šťastia. Alebo len zablúdenou ovečkou? Hľadala som na tomto svete niečo, čo by malo hlbší zmysel. Viac ako bezduché zháňanie peňazí, cestovanie do neznámych krajín, flákanie sa s kamarátkami po diskotékach.
Keď som otehotnela - bola to tragédia. Pár mesiacov som bola vykoľajená až na toľko, že za mňa vracal môj priateľ - náš tatino. Neviem či mi závidel, alebo sa bál rovnako ako ja. Každopádne som nosila vedro k posteli a on vraciaval. O potrate nemohla byť reč. Vôbec nikto na to nemyslel, len ja. Veď sme boli zasnúbení a on očividne nezdrhol, aj keď som čakala, že to spraví hneď ako zbadal dve paličky na tehotenskom teste. Tajne som zvažovala možnosť interrupcie. Zdôverila som sa len svojej najlepšej kamarátke, ktorej bezhranične - nezištná pomoc mi dokázala, že jej jedinej na mne naozaj záležalo. Odvrhnúť však plod lásky, ktorý vo vás rastie, aj keď na to máte právo, sa nedá. Dieťa je dar. Ten najväčší.
Keď som porodila, tak náš tatino, už nebol s nami. Ostala mi po ňom obrúčka a rodina, ktorá sa tvárila, že ma má rada. Naučila som sa veľa užitočných vecí. Napríklad, že pomáhať vám môže človek len z vlastného prospechu a obrať vás môžu aj o to, čo nevlastníte. A keď zametáte úplné dno vlastným telom, aj tak sa nájdu ľudia, ktorí vám závidia. Ľudská blbosť nepozná hranice.
Hoci som svojho syna milovala od prvej chvíle ako som pocítila jeho kopnutie – a pochopila, že som naozaj tehotná, nejaké veľké nálevy materinského citu sa nedostavovali. Plakala som od šťastia, v pôrodnici spolu s mojou sestrou, dívala sa na to malé telíčko a stále som nemohla uveriť, že som ho porodila. Ja? Ako je to možné, že mám dieťa? Ale materinský cit? Čo je to? Som stále len žena. Mohla by som pokojne odkráčať a nikto by si nemyslel, že som pred chvíľou porodila zdravé dieťa.
Dojčila som ho, prebaľovala, kúpkala, chodili sme na prechádzky. Všetko bolo super, išlo to ako po masle – vôbec to nebolo také strašné, ako som sa obávala. Pár hodín som bola matkou, pár hodín len človekom.
Materinský pud, cit, či čo to vlastne všade píšu, sa podľa mňa nedostavuje hneď. Je to dar, ktorý získavate postupne. Láskou, starostlivosťou, prijatím zodpovednosti. Keď vidíte dieťa rásť, pozorujete jeho šikovnosť, vnímate jeho kroky, tešíte sa z jeho úsmevu a upratujete zašpinenú kuchyňu. Je to pravidelný tréning, ktorou odmenou je kondička. Materinská vytrvalosť.
Ani neviem ako a som matkou. Mám veľký dom, troch psov, občas migrénu a nekonečnú chuť písať o svojich zisteniach. Minule, keď môj syn nechcel spať, som si ho zobral do postele a potichučky sme si zapli telku. Najprv sa vzpieral a neskôr sa mu očká zatvárali. Mrnčal, žundral, dudlal svoj veľký cumeľ a ručičkou mi ťahal vlasy. Potom zahajal. Bol to krásny okamih. Otočil sa ku mne, pevne ma zovrel a ja som sa rozplakala. Som taká šťastná, že si môj.
Teším sa na každý okamih nášho spoločného života. Na to, keď ťa prvý raz odvediem do školy, keď ťa budem učiť bicyklovať, ošetrím rozbité koleno, upečiem ti tortu, budem s tebou tancovať na stužkovej alebo ti kúpim tvoj prvý počítač. Na všetko sa teším.
Byť mamou je úžasné. Opakujem sa? Podstatné veci treba opakovať, aby si ich ľudia pamätali...
