Ak táto schéma správania vytvára zisk korporáciám, vediem ma to k myšlienke, či by sa dal tento model preniesť aj na medziľudské vzťahy. Nehľadáme vlastne všetci dookola niekoho s kým by sme trávili svoj voľný čas? Vytvárame si neustále nové priateľstvá, komunity, rodiny, budujeme vzťahy. Pretože potrebujeme jeden druhého. Máme zo seba vzájomný prospech. Nikto nechce byť sám a aj tí najzarytejší introverti si hľadajú cestu k spoločnosti druhých ľudí. Máme to čo sme si vytvorili, alebo sme sa do toho narodili. Môžeme mať z toho prospech, alebo to môžeme stratiť. Záleží len o tom, či sa o vzťahy snažíme a budujeme, či tie svoje malé „skupinky“ motivujeme k lojálnosti, alebo sa obrátime a ideme inou cestou. A o svojich „vzťahových“ klientov prídeme.
Štatistické úrady nám stále „mátajú“ pred očami vysokou rozvodovosťou, ktorá sa pohybuje až na hranici 50 percent. Samozrejme záleží od kraja, regiónu, štátu, kontinentu. Ale na Slovensku sa v podstate každé druhé manželstvo končí rozvodom. Ľudia vzťahy budujú a len mihnutím oka o ne prichádzajú. A to nehovorím o vzťahoch medziľudských, ktoré rúcame dennodenne aj bez „papiera“. A keď zhrniem všetky dané fakty a podčiarknem ich v mojich myšlienkach, tak ma napadajú otázky: „Nestrácame vlastne čas?“ Nemrháme vlastnými silami? Nerozhadzujeme zmätene ručičkami a nie sme len na smiech? Zdá sa mi ako keby sme sa snažili letieť a pritom zabúdame na to, že sme ľudia a nie vtáci. Nie je efektívnejšie držať sa pri zemi?
Je ťažšie vzťah vytvoriť, ako udržať? Koľko zlých schôdzok, alebo náhodnýchstretnutí treba absolvovať, aby ste objavili niekoho kto stojí za to? Niekoho s kým ten čas chcete tráviť a nie strácať. Niekoho kto Vám rozumie a obohacuje Vaše minúty. Nie je lepšie mať spoločné spomienky a Vážiť si okamihy príjemnej spoločnosti ako donekonečna „tápať“ vo víre dobrodružstva? Kedy človek vyzrie aby si uvedomil nastavené skutočnosti? Kedy prestane hľadať a začne udržiavať? Doba je rýchla, možností neobmedzene, ale svoj vlastný čas na zemi nedostáva nikto v bezodnom mešci.
