Všetci snívame o spoločnosti zbavenej bolesti, neduhov, nespravodlivosti, frustrácií, výrazných príjmových a majetkových nerovností . Existencia takejto spoločnosti je legitímny utopizmus, snívanie však príťažlivá fantázia, takže snívanie je povolené. My však snívame simplexne – buď je to čierne, alebo biele, žiadne odtiene. Buď demokracia, alebo socializmus, buď Rusko, ale USA. Pre čiernobiele videnie sveta sme zabudli viesť konštruktívny dialóg, zabudli sme, že dôležitý je nielen obsah, teda myšlienka ktorú prezentujeme, ale i forma akou ju komunikujeme. V nekonštruktívnom dialógu spravidla hľadáme nepriateľa, teda pocity víťazia nad rozumom. Meníme sa na klbko hryzúcich sa potkanov.
Pokúsme sa teda zbaviť čiernobieleho videnia sveta a odpovedať sa na niektoré otázky. Nemusí so mnou každý súhlasiť, ale istá miera zohľadnenia empirických údajov a súvislostí, ktoré sú k dispozícii, by určite nebola na škodu.
USA alebo Rusko ? Napriek tomu, že veľké národy sa vždy v histórii správali ako gangstri a malé ako prostitútky ( režisér Stanley Kubrick ), krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy sú postavené na základoch univerzálnych hodnôt ( to sú presne tie o ktorých snívame – právo, spravodlivosť … ), pričom občas prevládnu skupinové záujmy nad týmito hodnotami. To je zásadný a nezmazateľný rozdiel medzi nimi a napríklad Ruskom, alebo Čínou. Toto sú autokratické, neslobodné režimy zo svoje podstaty.
Liberálna demokracia, alebo socializmus ? Myšlienka sociálnej spravodlivosti bude vždy veľmi silná, no často vedie k chybným či dokonca nebezpečným politikám. Veď cesta do pekla býva vydláždená dobrými úmyslami. Zvláštna nostalgia po socializme ma prekvapuje najmä u ľudí, ktorí toto zriadenie zažili, na jednej strane túžia po jeho návrate, na druhej považujú za úplnú samozrejmosť existenciu demokratických inštitúcií a svoj život v liberálnodemokratickej spoločnosti ( možno preto, že niektorí zažili poslednú erekciu za socializmu ). Pre tých, ktorí socializmus zažili a napriek tomu túžia po jeho návrate by som odporučil porovnať strednú dĺžku života, jeho kvalitu, vybavenie domácností, životné prostredie, vozový park atď. Len si porovnajte, aký pokrok nastal za posledných 30 rokov a to napriek tomu, že spoločnosť v ktorej žijeme mne skôr ako liberálnu demokraciu pripomína oligarchický skorumpovaný systém. A tie drísty, že sme mali k sebe bližšie ? Mať alebo nemať k niekomu blízko, nie je predsa objektívna ekonomická veličina, nemá svoj vlastný vzorec, je to subjektívny pocit, ktorý vôbec nezávisí od spoločenského zriadenia v ktorom žijeme. Len férová a slobodná súťaž v politickej a ekonomickej oblasti zabezpečí dostatočne veľký koláč pre všetkých.
A aby som ja nebol obviňovaný z čiernobieleho videnia sveta. Áno uznávam, príjmové a majetkové nerovnosti v demokracii sa zväčšujú a bohatí bohatnú. Viete prečo je tak ? Okrem toho že je nerovnomerne oceňovaná práca a kapitál, sú to socialistické zásahy politikov do voľného trhu, teda tzv. kvantitatívne uvoľňovanie, tlačenie lacných peňazí v snahe sa zapáčiť svojim voličom. Následkom toho rastú ceny akcií, nehnuteľností a iných aktív ( ktoré vlastnia spravidla bohatí ) a bohatí ďalej bohatnú. Tak vidíte, aj v západných demokraciách majú nezodpovedných politikov, ktorí v snahe nadbiehať svojim voličom ohrozujú samotnú liberálnu demokraciu.
Teda, ak už máme na Slovensku liberálnu demokraciu, prečo nemáme raj na Zemi ? No preto, lebo ako sme si povedali, liberálna demokracia nie je bez chýb, ale hlavný dôvod je inde. Vystihol ho jednak lord Dahredorf, ktorý povedal, že politický systém sa dá zmeniť za šesť mesiacov, ekonomický za šesť rokov, ale hodnotový za šesťdesiat rokov, jednak bývalý britský premiér Gordon Brown, podľa ktorého vo vymožiteľnosti práva je najťažších prvých štyristo rokov. My sme za tridsať rokov dokázali vybudovať nové demokratické inštitúcie, prijať nové zákony, teda zrejme správne nastaviť formálne pravidlá fungovania spoločnosti. Ide o systém pravidiel, ktorý formuje správanie jednotlivca. Nedokázali sme však vôbec zmeniť naše myslenie, keďže toto je do veľkej miery zotrvačné a zrejme sa mení len s generáciami. Nedokázali sme si zvyknúť na to, že kradnúť a porušovať zákony sa nemá nie preto, lebo to zákon zakazuje, ale preto, lebo to nie je správne. Náš život sa zlepší až potom, keď začneme dodržiavať pravidlá a zákony, nie preto lebo je to napísané na nejakom papieri , ale preto lebo sme o tom presvedčení.
Napriek tomu, že si uvedomujem čím všetkým sme si posledných stodvadsať rokov prešli – od monarchie, cez dvadsaťročnú demokraciu, fašizmus, komunizmus a ešte k tomu sa štát niekoľkokrát delil a spájal, si myslím že o demokraciu sa zabojovať oplatí. Ona sama od seba totiž nevzniká, nešíri sa a nezostáva nažive automaticky a preto ak ju máme aj v našej podobe, je treba ju budovať a brániť.