Ak by sme všetky označenia ľudí mali vyjadrovať dvojpohlavne, každý výrok či text by sa stal neúnosne neprehľadný, zdĺhavý až nezrozumiteľný. Vo francúzštine a nemčine sú na to zvyknutí, ale zavádzať to do slovenčiny či češtiny je umelé. A čo potom ľudia, ktorí sa necítia ani mužom ani ženou? To budeme hovoriť o Slovenkách, Slovákoch a Slováčatách, alebo ako? V angličtine je dokonca opačný trend: odstraňovať pohlavne rozlíšené vyjadrenia na čo najneutrálnejšie: nerozlišovať zbytočne ženy, mužov, neženy, nemužov a ešte neviem aké džendry, ale zostávať na tom základnom: že sme ĽUDIA.
Nezdá sa Vám, že také oslovenie „Priateľky a priatelia“ je vrcholne kŕčovité, ba z úst muža až smiešne? Veď v slovenčine má slovo priateľka špecifický význam, je to tabuizované označenie milenky, partnerky, frajerky. To však tí, čo túto dvojpohlavnú špecifikáciu presadzujú, ignorujú...
Na druhej strane zasa nedokážeme riadne využiť možnosti, ktoré nám náš jazyk dáva. Ak o Kristíne Royovej píšeme, že je „najprekladanejšou slovenskou spisovateľkou“, vlastne nie sme dosť presní, pretože nie je jasné, či je najprekladanejšou medzi ŽENAMI spisovateľkami, alebo medzi spisovateľmi všeobecne...
A čo ženy, ktoré odmietajú ženskú podobu svojho priezviska, takže chcú byť pani Čierny či slečna Ukropec, ale na druhej strane sa budú pohoršovať, že sa necítia zahrnuté v oslovení „Vážení cestujúci“...
Takže: nejde opičiť sa po všetkých trendoch, ktoré v okolitých jazykoch vidíme. Každý jazyk má svoj vývoj a svoju logiku, a nemali by sme ju zbytočne znásilňovať. Aj tak už je krehká jazyková rovnováha rozbúrená a jazykový chaos neúnosný, čo vedie k tomu, že zaniká základná funkcia každého jazyka: aby si ľudia rozumeli...
