Podľa informácií Frankfurter Allgemeine Zeitung od zdrojov z nemeckých bezpečnostných služieb mala zo Slovenska operovať sieť napojená na ruskú vojenskú rozviedku GRU. Tá istá širšia sieť má byť podľa nemeckých zistení spojená s podpaľačským útokom v Mníchove, pripravovaným útokom na závod Skyeton pri Prešove a ďalšími aktivitami, ktoré nemeckí vyšetrovatelia preverujú v súvislosti s ruskými sabotážnymi operáciami v Európe.
Človek by povedal, že to je celkom veľká správa.
Ruská vojenská rozviedka je totiž vojenská rozviedka Ruskej federácie. Slovensko je zase členský štát NATO a Európskej únie. Za normálnych okolností by sa tieto dve skutočnosti mali stretávať približne tak často ako pyroman a čestné členstvo v hasičskom zbore.
Lenže sme na Slovensku, kde sa posledné roky slovo „normálne“ používa prevažne ako historický pojem.
Začiatkom septembra boli v Mníchove bezprostredne po podpaľačskom útoku zadržaní dvaja bulharskí občania, 38-ročný muž a 28-ročná žena. Podľa nemeckých vyšetrovateľov mali z auta hádzať zápalné zariadenia na stavenisko v blízkosti spoločností Rohde & Schwarz a Helsing. Jedna vyrába bezpečnostné a komunikačné technológie pre armádu, druhá vojenské drony a dodáva techniku Ukrajine. Nemecká ARD už v deň útoku informovala o silných indíciách, že za ním mohla stáť ruská spravodajská služba.
Neskôr prišla oveľa nepríjemnejšia informácia.
Podľa zdrojov FAZ mali zadržaní patriť k širšej skupine napojenej na GRU a táto skupina mala operovať zo Slovenska. Nemeckí vyšetrovatelia ju spájajú aj s pripravovaným útokom na výrobcu dronov Skyeton pri Prešove.
Ten útok poznáme. Slovenská polícia ho v auguste prekazila. Páchatelia mali pripravovať podpaľačský útok na objednávku a podľa zverejnených informácií chceli použiť mimoriadne horľavú zmes. V závode pracuje približne sedemdesiat ľudí. Informácie, ktoré umožnili polícii konať, pochádzali na obrovské počudovanie verejnosti zo SIS a Vojenského spravodajstva.
Toto treba povedať úplne férovo: slovenské bezpečnostné zložky útok odhalili a prekazili! Problém sa začína o jednu otázku ďalej: Čo presne vedeli?
Vedeli iba o troch ľuďoch pripravujúcich požiar v Haniske? Vedeli, kto ich najal? Vedeli, odkiaľ dostávali pokyny? Vedeli o ďalších členoch siete? Vedeli o jej operáciách v Nemecku?
Pretože fráza „operovala zo Slovenska“ nie je diplomatický ekvivalent škvrny od kávy na obruse, rozumieme sa. Ak je informácia nemeckých bezpečnostných zdrojov správna, znamená to, že územie Slovenskej republiky malo slúžiť ako jeden z uzlov siete cudzej vojenskej rozviedky, ktorá podľa doterajších zistení pripravovala alebo vykonávala útoky proti cieľom v členských štátoch NATO.
A v tejto chvíli na scénu vstupuje Pavol Gašpar, toho času robiaci cosplay riaditeľa Slovenskej informačnej služby.
Pretože u nás každý bezpečnostný požiar potrebuje človeka, ktorý príde s vedrom kerozínu. Gašpar 26. septembra oznámil, že pri informáciách o aktivitách GRU treba byť zdržanlivý. Atribúcia prešovského útoku Rusku podľa neho zatiaľ nebola potvrdená.
To je samo osebe úplne legitímne. Spravodajská služba nemá ukazovať prstom na cudziu mocnosť preto, že je to politicky pohodlné. Atribúcia nepriateľskej operácie je vážna vec a má stáť na dôkazoch. Lenže potom Gašpar pokračoval a tu sa veci máličko, ehm, pokálajú.
Prešovskú akciu označil za „jednu z najúspešnejších kontrašpionážnych operácií SIS v jej histórii“. A dodal, že verejnosť bude informovaná, keď sa atribúcia potvrdí alebo keď bude možné vylúčiť verziu „false flag“ operácie.
A tu už slovenská bezpečnostná politika vstupuje do oblasti, v ktorej by aj absurdista požiadal autora, aby trochu ubral: Máme jednu z najúspešnejších kontrašpionážnych operácií v histórii SIS. Len zatiaľ nevieme, proti čej špionáži 😃
To je nepochybne pokrok v oblasti alternatívnej kontrašpionáže. Kedysi musela tajná služba najprv identifikovať protivníka a až potom oslavovať úspech. Moderný slovenský model tento zbytočný byrokratický medzikrok odstránil.
Najskôr historický úspech, nepriateľa doplníme neskôr. Možno. Ak sa potvrdí ten, ktorého môžeme podhodiť svojim zhysterizovaným voličom. A ak nie, zostáva predpripravený PR „false flag“.
Samotné preverovanie operácie pod cudzou vlajkou nie je absurdné. Tajné služby majú preverovať všetky možné hypotézy. Presne za to ich platíme. Zaujímavejšia otázka je, prečo šéf SIS považoval za potrebné jednu z najvýbušnejších alternatívnych hypotéz okamžite vydáviť do verejného priestoru, hoci k nej zároveň nepredložil jedinú verejne známu indíciu.
Nemecké bezpečnostné zdroje medzitým hovoria o konkrétnej sieti. Aj o konkrétnych ľuďoch, konkrétnych útokoch, konkrétnej vojenskej rozviedke. A o Slovensku ako operačnom priestore. Gašpar so šašom na ruke k ihneď pridal možnosť, že niekto celé predstavenie naaranžoval tak, aby Rusko vyzeralo ako Rusko.
Samozrejme, možné je všeličo. Možné je, že zajtra pristane na bratislavskom letisku lietajúci tanier a jeho posádka požiada o živnostenské oprávnenie na kladenie levitujúcich podláh.
Bezpečnostná politika však nie je disciplína, v ktorej sa všetky logicky predstaviteľné možnosti automaticky stávajú rovnocennými vysvetleniami.
No a potom je tu rodinný rozmer tejto bezpečnostnej grotesky. Otcom riaditeľa SIS je Tibor Gašpar, podpredseda Národnej rady za Smer. Ten pred mesiacom v televíznej diskusii práve o pripravovanom útoku na Skyeton vyhlásil, že fabrika na drony pri Prešove je „v zásade legitímny vojenský cieľ“ a že ním môže byť aj letisko Sliač, ak ho tak vyhodnotí Rusko v scenári, ktorý opisoval.
Máme teda pomerne nezvyčajnú rodinnú deľbu práce. Syn vedie tajnú službu, ktorej zákonnou úlohou je chrániť Slovenskú republiku pred cudzími spravodajskými aktivitami. Otec verejne vysvetľuje, ktoré objekty na území Slovenskej republiky by mohla cudzia mocnosť považovať za legitímne vojenské ciele.
Nie, to nie je politická satira. To je Slovensko 21. storočia.
A mimochodom, celý tento príbeh sa už dávno neodohráva iba v slovenskej politickej bažine. O samotnom mníchovskom útoku a podozrení na ruské pozadie informovali ARD/Tagesschau a Euronews, pričom prípad sa objavil vo viacerých jazykových mutáciách európskych médií. Nemecké vyšetrovanie ďalších podozrivých ruských sabotážnych operácií pokračuje nezávisle od toho, akú verziu udalostí si želá slovenská vláda a jej naivnučké voličstvo.
A práve toto je podstatné. Dnes ešte nemáme verejný dôkaz, že slovenská vláda alebo vedenie SIS ruskú sieť kryli. Nemáme ani verejný dôkaz, že vedeli o celom rozsahu jej činnosti. Ani to nie je veľmi pravdepodobné. Prinajmenšom preto, že žiadna tajná služba nie je natoľko hlúpa, aby odovzdala tak dôležité informácie ľuďom, ktorí nalepili cenovku na vlastnú krajinu.
Máme však dostatok faktov na to, aby otázka prestala znieť: „Boli na Slovensku nejakí podozriví ľudia?“
Tá otázka už znie: „Čo vedela Slovenská informačná služba o sieti, ktorú nemecké bezpečnostné zdroje spájajú s GRU a ktorá mala operovať zo slovenského územia?“
Odkedy to vedela? Čo vedela o jej zahraničných operáciách? Čo vedela o ľuďoch, ktorí vydávali príkazy? Čo odovzdala nemeckým a ďalším spojeneckým službám? Čo dostala od nich? A vie dnes vôbec SIS o tejto sieti viac než nemeckí vyšetrovatelia, alebo sa slovenská verejnosť dozvedá, čo sa deje na území vlastného štátu, z Frankfurter Allgemeine Zeitung?
Toto sú otázky pre človeka, ktorý riadi tajnú službu. Pretože keď vám zahraniční partneri oznámia, že z vášho územia pravdepodobne operovala sieť ruskej vojenskej rozviedky, existujú dve základné možnosti: Buď ste o nej vedeli, alebo ste o nej nevedeli. Ani jedna odpoveď nie je sama osebe rozsudkom. Pri oboch však musí nasledovať vysvetlenie.
Ak o nej SIS vedela a aktívne proti nej pracovala, nech to v rozsahu, ktorý neohrozí operáciu, vysvetlí a jej príslušníci dostanú kredit, ktorý im patrí.
Ak o nej nevedela, treba vysvetliť, ako môže zahraničná spravodajská sieť používať Slovensko ako operačný priestor bez toho, aby si to slovenská kontrarozviedka všimla.
A ak vedela viac, než dnes hovorí, potom potrebujeme vedieť prečo. Pretože štát nie je krčma, v ktorej po záverečnej zistíte, že pri zadnom stole tri mesiace sedela GRU, a majiteľ pokrčí plecami, že veď si objednávali.
Tým sa dostávame k širšiemu problému.
Demokracia má jednu zvláštnu vlastnosť, o ktorej sa u nás hovorí zjavne primálo. Obrovská časť jej fungovania nestojí na policajtovi pri dverách. Stojí na predpoklade, že ľudia, ktorým na štyri roky požičiate štát, chápu jednoduchý rozdiel medzi slovami „môžem“ a „mal by som“.
Ústava, zákony, rokovacie poriadky a kontrolné mechanizmy tvoria kostru. Zvyšok držia politické normy, ako je rešpekt k opozícii, ochota podrobiť sa kontrole, poskytovanie informácií parlamentu, rešpektovanie nezávislých inštitúcií a elementárne vedomie, že štátna moc nie je rodinná firma, ku ktorej vám voliči odovzdali pečiatku a kľúče od skladu.
V normálnej demokracii sa preto môžu pri vláde vystriedať ľudia, ktorí sa navzájom považujú za Matelkov. Jeden zvýši dane. Druhý ich zníži. Jeden chce viac štátu, druhý menej. Jeden sa pozrie na ten istý graf a vidí investíciu, druhý hroziaci bankrot.
Demokracia s tým počíta. Dokonca bola vymyslená práve preto, lebo ľudia majú nepríjemný zvyk ostro nesúhlasiť. Existuje však rozdiel medzi sporom o to, kam má ísť loď, a situáciou, keď časť posádky predáva motor na súčiastky a kapitán vysvetľuje cestujúcim, že v lodnom poriadku nikde výslovne nie je napísané, že motor predávať nesmie.
Práve tu vzniká problém politických noriem. Každý právny systém má hranice toho, čo dokáže vynútiť. Niežeby právnici zabudli dopísať poslednú kapitolu, ale jednoducho nie je možné na každého ústavného činiteľa prideliť ďalšieho ústavného činiteľa s obuškom.
Demokratický systém preto predpokladá určitú minimálnu mieru sebaobmedzenia. Je to podobné ako s pisoárom. Na stene nemusí visieť trestný zákon stanovujúci tri roky väzenia za močenie vedľa. Väčšina dospelých ľudí pochopí koncept sama.
Ak však príde človek, ktorý sa rozhliadne a povie: „A kde presne je napísané, že nemôžem?“, problém už nie je v nedokonalej smernici. Problém stojí pred vami a práve si rozopína nohavice.
Politológia pre tento spôsob politiky používa oveľa menej zábavné výrazy: demokratické oslabovanie, erózia inštitucionálnych noriem, zneužívanie procedúr či constitutional hardball. Podstata je jednoduchá. Aktér využíva každú právnu medzeru, každú procedurálnu výhodu a každú inštitucionálnu slabosť až po hranicu toho, čo systém dokáže fyzicky zastaviť. A potom sa tvári, že keď ho nikto neodviedol v putách, všetko je v poriadku. Tento prístup má veľmi jednoduchú morálnu logiku: Ak mi v tom neviete zabrániť, smiem to robiť.
To sa už ale nebavíme o princípoch právneho štátu.To je celkom konkrétna perfídna filozofia človeka, ktorý ukradne susedovi kosačku a pri konfrontácii so slizkým úškrnom žiada paragraf zakazujúci konkrétne jemu odniesť konkrétnu Husqvarnu konkrétne v utorok o 16.35.
A je to tiež zaujímavý test charakteru.Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že bez hrozby božieho trestu by spoločnosť upadla do vraždenia, krádeží a toho, čo chce Mazurek robiť istému Alláhovi. Človeka pri tom občas napadne nepríjemná otázka, prečo presne potrebuje dotyčný na nekonanie tohto všetkého svojho metafyzického policajta.
Podobne veľa prezrádza politik, ktorý považuje normu za platnú iba dovtedy, kým sa nevzťahuje na neho, alebo kým za jej porušenie okamžite nepríde sankcia.
Pre väčšinu ľudí je zákaz kradnúť dôvodom nekradnúť. Pre určitý typ človeka je absencia policajta dôvodom začať nakladať sklad, na ktorom práve prestrihol zámku.
A tu sa dostávame k opozícii. Jej problémom nie je nedostatok tlačových konferencií. Slovensko má tlačových konferencií dostatok na to, aby nimi bolo možné vykurovať menšie okresné mesto. Problém nastáva vtedy, keď politická opozícia celé roky zaobchádza s každým ďalším narušením pravidiel ako s ďalším kolom normálneho parlamentného zápasu.
Predstavte si boxera, ktorému súper pri prvom kole kopne do slabín. Rozhodca nič. V druhom ho udrie stoličkou. Rozhodca nič. V treťom vytiahne motorovú pílu. A náš boxer sa otočí k trénerovi a vážne sa opýta, či by nemal viac pracovať s rýchlymi údermi.
Jednoducho povedané, v určitom momente už problém nie je iba v súperovi, ale v človeku, ktorý stále predstiera, že sa hrá podľa pôvodných pravidiel. Politická slušnosť je cnosť iba v prostredí, kde existuje aspoň minimálna reciprocita. Ak jedna strana pokladá demokratické normy za záväzky a druhá za technické prekážky, ktoré treba obísť, vzniká systémová asymetria a nie férová politická súťaž.
Naša opozícia hrá šach a koalícia jej žerie figúrky. A po každom ťahu končiacom žranicou nám urobia tlačovú konferenciu, na ktorej vyjadria vážne znepokojenie nad poklesom kultúry šachovej hry. Milá opozícia, naozaj nie je dôvod predpokladať dobrú vieru tam, kde ju konkrétne konanie opakovane spochybňuje. Máte kontrolovať vládu, dokumentovať porušenia pravidiel, používať všetky zákonné kontrolné mechanizmy, nútiť inštitúcie k vytváraniu záznamov, obracať sa na súdy a kontrolné orgány. A keď vám v tom vláda vyslovené bráni, napríklad sabotovaním parlamentných výborov (čo opakovane vidíme), systematicky informujte európskych a aliančných partnerov o dianí na Slovensku. Pretože ak sa nedá vyvinúť tlak zvnútra, dá sa veľmi dobre vyvinúť zvonka. A aj Fico už opakovane ukázal, že si dobre uvedomuje, aký nebetyčný bordel by nastal deň po tom, ako by EÚ zastavila peňazovody.
Žiadať zmenu politickej organizácie aj politickej orientácie Slovenskej republiky je celkom legitímne. Ale mandát na to sa žiada vo voľbách. A chce to vážne dôvody. Beztrestnosť pre Tibikeho a jeho klan ním nie je a nikdy nebude. Aj demokracia sa musí brániť. Najmä, keď si zmenu politickej orientácie ani politického režimu väčšina obyvateľov neželá.
