
Názov som si požičal z piesne od Aleša brichty-jednou to pochopíš. Píšem o rozvodoch, o tom,ako sá precítiť, ako to vie bolieť, ako to vie mrzieť, a ako veľmi to vie byť nevyhnutné v niektorích prípadoch.
Dvaja sa pozrú na seba, zamilujú sa, chodia spolu dlhé roky, prichádzajú prvé dlhé noci u toho druhého a nakoniec tá dojemná veta: Vezmeš si ma? Vtedy si možno človek ani neuvedomuje, aké veľké, no možno i krásne bremeno si berie na plecia. Po rokoch sa veľa vecí však zmení, prichádzajú na svet deti, a tým sa to jaksi začína komplikovať.
Po čase v niektorích prípadoch, podľa prieskumov každé druhé, manželstvo končí čím iným než rozvodom. Pýtate sa prečo, pýtam sa aj ja. Ale málokto si uvedomuje že dieťa trpí najviac a i keď je ešte malé a nerozumie svetu okolo seba, cíti tak ako radosť a lásku, rovnako i nenávisť a smútok. Zatiaľ čo sa hrá s plyšovým mackom, z druhej izby sa ozývaú hádky, krik, neskôr možno i slzy. Dieťa občas nadobudne aj pocit že rodičia už kašlú na neho, alebo že jedneho z nich stráca.
Posledná fáza-samotný rozvod pred sudcom. Kto si nechá dieťa, ako nejaký kus nábytku. Čo ak dieťa miluje oboch rodičov rovnako, čo ak jedneho nestrpí, ale bude musieť u neho bývať, dieťa trpí viac než si ktokoľvek môže myslieť. A čo z takého dieťaťa môže vyrásť, možno právnik s červeným diplomom a možno punkáč v otrhaných rifliach s náušnicami a čírom na hlave.
Tak kde je láska keď ju človek potrebuje. Myslite na deti, aj tie malé stvorenie s mliečkom na brade majú city...
Víš někdy sou dva dlouho spolu
Až se to zlomí
Něco v nich odumírá,jednou to pochopíš
Víš někdy sou dva málo i moc
Až se to zlomí
Srdce si nevybírá,jednou to pochopíš
Když už z lásky nezbyde nic
Starý zrady a lži ještě bolí
Musíš víc,chyb bylo víc
A mít odvahu přiznat ty svý
Když už z lásky nezbyde nic
Někde jinde se srdce zas spojí
Zbudou vzpomínky možná nic víc
Ať sou hezký a nejenom zlý
Aleš Brichta-Jednou to pochopíš