Byť opozičným politikom v autokratickej krajine nutne znamená nejakú tú komplikáciu. Turecko sa po 23 rokoch vlády jediného človeka pohybuje niekde na rozmedzí autokracie a totality, ale nepredbiehajme, resp. nebuďme hneď na úvod príliš zaujatí. Politicky motivované procesy a zastrašovanie opozície – typické nástroje totality, nie sú v Turecku určite ničím novým. Kariéra najúspešnejšieho moderného politika Turecka Recepa Tayyipa Erdoĝana to iba dosvedčuje. V roku 1999 bol ešte ako starosta Istanbulu odsúdený na rok väzenia (odsedel si nakoniec 4 mesiace), s doživotným zákazom výkonu politickej činnosti. Formálnym dôvodom bolo verejné čítanie mierne islamistickej básne „podnecujúcej náboženskú a rasovú nenávisť“ s názvom Modlitba vojaka od Ziya Gökalpa. Nikto vtedy nepochyboval, že šlo o politický proces s cieľom zničenia sľubnej politickej kariéry Erdoĝana, vtedy ešte člena Strany prosperity. V svojom krátkom pobyte vo väzení nezaháľal a vydal hudobno-recitačný album „Pieseň sa tu nekončí“, ktorý sa s miliónom predaných kusov stal najpredávanejším albumom roku v Turecku (link: Bu Şarkı Burada Bitmez - Recep Tayyip Erdoğan şiir albümü). Po odpykaní trestu však novej politickej hviezdne stále nebolo ustlané na ružiach – súdy boli vtedy úzko previazané s armádou a zakazovali politické strany ako na bežiacom páse, zväčša argumentujúc islamistickým programom (Turecko má ešte od dôb zakladateľa štátu Kemala Atatűrka silnú sekulárnu tradíciu a akékoľvek spájanie politiky s náboženstvom bolo tabu, čo je v dominantne moslimskej krajine priam schizofrenické). Takto boli zakázané postupne Strana národného rádu, Strana národného spasenia, Strana cnosti a nakoniec aj Erdoĝanova domovská Strana prosperity. Erdoĝan preto upustil od snahy zúčastňovať sa na projektoch, kt. by ho mohli spájať s politickým islamom a zakladá, na tú dobu, tradičnú stredno-pravú Stranu spravodlivosti a rozvoja AKP (Adalet ve Kalkınma Partisi ).
Jeho spoluzakladateľmi boli budúci prezident Abdullah Gűl, budúci predseda parlamentu Bülent Arınç a početní členovia už spomínaných zakázaných strán. AKP v roku 2002 vyhrala s prehľadom voľby a nový parlament zbavil Erdoĝana zákazu politickej činnosti novelou trestného zákonníka a otvorili sa mu tak konečne dvere k vysnívanej premiérskej a neskôr prezidentskej stoličke, ktorú v princípe až do dnes neopustil. Pôvodné dvojtermínové obdobie pre výkon funkcie prezidenta bolo „resetované“ zmenou ústavy v roku 2017, ktorou sa štát pretvoril z parlamentnej demokracie na prezidentský systém (zanikla funkcia predsedu vlády a celá exekutíva prešla pod Kanceláriu prezidenta). Najbližšie parlamentné voľby krajinu čakajú v 2028. Erdoĝan síce opakovane dáva na známosť, že nebude opätovne kandidovať na funkciu prezidenta, no zároveň chce znovu zmeniť ústavu, lebo stávajúcu vraj napísali „pučisti“ (tzv. FETÖ - Teroristická organizácia Fethullaha Gülena, ktorá mala stáť za pokusom o puč z r. 2016) a má veľa chýb. Je na mieste objasniť, že súčasná novela ústavy bola skutočne prijatá narýchlo, avšak iba z iniciatívy AKP, ktorá sa veľmi ponáhľa de-facto korunovať Erdoĝana. Hlasovalo sa vtedy napriek vyhlásenému mimoriadnemu stavu, vojakom v uliciach a nálade na pokraji občianskej vojny.
Jestvuje vôbec niečo, čo môže Erdoĝanovu pozíciu a jeho vždy lojálnu AKP ohroziť? Ukázalo sa, že prekvapivo áno. V prvom rade to je katastrofálna ekonomická situácia - inflácia dosiahla minulý rok až 60% a turecká líra sa za posledných desať rokov prepadla na hodnote o 1000%. Druhým je zemetrasenie z r. 2023, pri ktorom zahynulo viacej ako 50 tis. ľudí. Nikto konkrétny samozrejme za zemetrasenie a smrť ľudí nemohol (aj keď v minulosti starosta Ankary Melih Gökҁek s radosťou obviňoval „zahraničných nepriateľov“, že spúšťajú zemetrasenia v Turecku), ale voliči to zrátali nominantom AKP, ktorí vraj vydávali stavebné povolenia bez ohľadu na plánovanie v zóne ohrozenej pravidelnými zemetraseniami. Výsledkom bola prekvapivo vážna porážka AKP v lokálnych voľbách v 2024, kt. viedla k strate starostov až v 1/3 všetkých provincií, pričom najväčšie mestá – Istanbul, Izmir, Ankara, Bursa a Antalya sa dostali do rúk opozície, hlavne Republikánskej ľudovej strany CHP (Cumhuriyet Halk Partisi), odvekého rivala AKP.
Reakcia vlády na seba nenechala dlho čakať. Už tak prenasledovaný starosta Istanbulu, nominant CHP, Ekrem Imamoĝlu (bol mu rok predtým odňatý vysokoškolský titul kvôli administratívnemu omylu univerzity z roku 1990) bol obvinený zo špionáže, terorizmu, korupcie a členstve v organizovanej skupine, za čo mu hrozí viacej ako 2352 rokov odňatia slobody. Po Imamoĝlovi rýchlo nasledovali starostovia mestských častí Istanbulu, Avcilary, Adany, Antalye a Bursy a k aprílu 2026 je už 14 starostov stíhaných v rôznych procesoch, nehovoriac o stovkách poslancov mestských zastupiteľstiev. Spoločným menovateľom všetkých obvinených je, že sú z radov opozície.
Nešlo by o prvý prípad, kedy sa AKP pokúšala poslať do ilegality prakticky celú politickú stranu. V turbulentných rokoch 2016-2017 ňou bola Ľudovodemokratická strana HDP (Halkların Demokratik Partisi), ktorej predseda Sellahattin Demirtaş je doteraz vo väzení z dôvodu napomáhania terorizmu (šlo o Kurdov, keďže HDP mala v programe okrem „zelenej a ekologickej“ agendy aj snahu prilákať kurdských voličov, čo je v Turecku vcelku spoľahlivý spôsob ako sa dostať do väzenia). Demirtaş mal byť už minulý rok prepustený, avšak tesne pred vypršaním trestu bol znovu obvinený a rýchlo odsúdený, tentokrát z urážky prezidenta (v Turecku je to trestný čin, tento článok by autora spoľahlivo poslal za mreže). Celkovo ho tak čaká viacej ako 10 rokov väzenia, aj keď jeho strana medzitým zanikla a zlúčila sa s Ľudovodemokratickou stranou rovnosti DEM (Halkların Eşitlik ve Demokrasi Partisi). Zopakovať obdobnú „fintu“ s CHP nebude však také jednoduché – stranu zakladal v 1923 ešte sám Kemal Atatűrk a v Turecku jeho odkaz stále nesie veľkú váhu, ak keď niektoré tabu už boli prekonané (hlavne ide o prísne oddelenie náboženského života od štátu, čo sa prejavovalo aj v takých veciach, ako zákaz nosenia islamskej pokrývky hlavu – hidžábu, zamestnankyňami verejnej správy). Naskytuje sa však otázka – Nie sme iba zaujatí a ide skôr o dôsledok širšej kampane voči korupcii? Jednoduchý rešerš je v tomto smere veľmi výpovedný – Za uplynulé 2 roky bolo zadržaných 14 starostov z radov opozície a ani jeden politik z AKP. Ilustratívnym prípadom je dlhoročná starostka mesta Aydin za CHP Özlem Čerҁioĝlu. Po obvinení z korupcie sa vzdala členstva v CHP a prešla k AKP, na čo bola obratom zbavená všetkých obvinení.
Do volieb ešte zostávajú dva roky a je treba sa mať na pozore, či niektorý z väznených politikov náhodou neskladá v tureckom žalári básne.
