Rýchlosťou víchrice sa v posledných týždňoch prehnala kauza vyhodených kníh v koši a človeka nepustí položiť si otázku, prečo vôbec vznikla polemika okolo pomerne dosť bezvýznamnej, nevinnej detskej knihy o morských vílach – veď predsa len, takých už tu bolo veľa, stále ich je a rozhodne ich neubudne do budúcna. A tak som si dal tú námahu si ju zaobstarať a prečítať si ju.
Pre kontext: ak neviete, v nemenovanom kníhkupectve si Romana Tabaková zaobstarala po upozornení frustrovaných rodičov knihu, v ktorej je na jednej strane napísané, že deti privádzajú na svet ich ockovia. No a tú knihu, vo väčších počtoch, vyhodila Tabaková triumfálne do koša pred NRSR.
No a teda na otázku, či to bol až tak hlúpy krok, som sa rozhodol si ju prečítať. Obalom dosť nevinná kniha – doslova detská, rozprávková knižka. Na prvých stranách sa toho veľa nenačítate, predsa len sa v detskej beletrii dáva o čosi väčší dôraz na ilustrácie, ako textový obsah. No a potom príde toto:
Človek by povedal, že predsa nič závažné, obsah vety doslova vraví, že tak, ako sú u víl muži, ženy a deti, tak sú aj u nás, u ľudí. Tak teda sa dohodnime, že zatiaľ žiaden problém nie je.
Ďalšie strany toho tiež veľa nenapovedajú, skôr ide o to, že tieto víly žijú pomerne bežný, obyčajný život. Charakterizuje sa ich vzhľad, pripomínajúci morské živočíchy, avšak sa stále dáva dôraz na to, že sú pomerne podobní, ako my, ľudia.
Plávajú, skáču a ponárajú sa do vĺn, sledujú v noci hviezdy a zbožňujú koláče, pizzu s ananásom a jablkové štrúdle. Za mňa – úplne normálne. A dokonca aj podobné ľuďom. Veď predsa len, o tom sú fantasy postavy, ktoré vznikli aspoň čiastočne na obraz ich stvoriteľov, ľudí. A to všetko ostatné sú doplnky a schopnosti, ktoré sme im ako autori dali, aby sa v niečom odlíšili (aby boli tie fantasy postavy), nie?
Nemôžete ale dieťaťu, najjednoduchšej etape myslenia v ľudskom štádiu života, povedať, že morské víly sú podobné ako ľudia a potom pri konfrontácii s bludom sa brániť či už fantasy žánrom knihy, alebo morskými koníkmi.
A pre info: žiadna nadväznosť na morské koníky v knihe nie je :-)
Akonáhle dáte do knihy vetu, kde:
,,Vo svete morských víl privádzajú deti na svet ich ockovia. Brucho sa im zväčšuje, až jedného dňa vykĺzne z ockovho chvosta malé bábätko. Chvostom napred – ibaže by bolo otočené naopak,“
nemôžete očakávať, že dieťa odlíši morskú vílu od človeka, ak tri prvé strany v knihe hovoria, že morské víly sú rovnaké ako my, ľudia, a potom donesiete opis aktivít, ktoré majú tieto víly rady a zhodou náhod sú podobné aktivitám trojročného Janka, ktorý sa práve naučil čítať.
Každé dieťa, ktoré vie čítať, sa vo veku čitateľa tejto knihy zaujíma o svet okolo seba a ak toto je zdroj jeho poznatkov, čo iné mu tým vsugerujete do hlavy ako to, že deti privádzajú na svet ich ockovia?
A teraz v najlepšom prípade im túto sprostosť vymania z hlavy ich rodičia, ale fakt, že na svete existujú ľudia, ktorí veria, že muž môže otehotnieť (transmuž v prípade, že je definovaný ako biologický muž), príjemne skrášľuje túto situáciu, kedy na svete pribudnú deti s takýmto faktickým rozhraním v hlave – lebo predsa je to čierne na bielom v knihe a ešte mi to aj môj najdôveryhodnejší zdroj, rodič, potvrdil. Nikto to teda tomu dieťaťu nemá ako vyvrátiť.
A aby sme nezabudli na dopad, treba si pripomenúť, že škola je prostredie, v ktorom dieťa najviac trávi svoj čas. A odhliadnuc od toho, že stále platí vo väčšinovom prípade, že rodič je jeho dôveryhodný zdroj, ak nie najdôveryhodnejší, jeho časový interval interakcie so spolužiakom je nesmierne väčší, ako s rodičom.
A teraz si len predstavte, že spolužiak, ktorý tomuto verí, lebo tomu veria aj jeho rodičia, príde do školy a toto povie vášmu dieťaťu. A nie raz, rovno dvakrát, trikrát, skrátka ako súčasť nie zámernej indoktrinácie, ale obyčajnej, dennej, kamarátskej komunikácie. Ak dokážeme byť rozhorčení, keď dieťa učia kresťanským hodnotám, i keď je ateista, keď dieťa učia faktickú blbosť, prečo nedokážeme pochopiť rozhorčeného rodiča pri takto servírovanej informácii? Lebo tá kniha nemusí byť len u kamaráta, ona môže byť aj v školskej knižnici, na poličke v triede a zhodou náhod ju môže prečítať aj vychovávateľka v družine.
Záverom dňa sú teda dve poučenia: aj keď mnohokrát nemajú ľudia pravdu, neznamená to, že pravdu nemajú vôbec. A v tej chvíli je ich tvrdenie hodné zamyslenia, či s nimi súhlasíme, alebo nie.
Zároveň platí, že nie všetko, čo vidíme na internete, je celá pravda (ak to vôbec pravda je). A výsledkom takejto neinformovanosti sú potom zbesilé satirické reakcie na prípad, ktorý sám o sebe nie je bizarný (aj keď je diskutabilné, či hádzanie kníh do koša je vhodnou reakciou, ale proti gustu žiaden dišputát) a dokonca sme to práve my, ktorí vypúšťame jednu sprostosť za druhou vo viere, že to kniha spomína (aj keď nájsť to tam nenájdeme a pokúšanie sa o to by skončilo sklamaním) – lebo predsa tak to je na sociálnych sieťach a v čom by asistentka poslanca – ale čo len ona, ktokoľvek, kto s nami nesúhlasí, bola lepšia ako my, majitelia pravdy na Instagrame a Facebooku, nie?
Podľa príjemné zamyslenie pred začiatkom školského roka (aké pekné načasovanie, keď idú deti do školy, však?).
Majte sa pekne.
