Moja mama žije na Slovensku 33 rokov, no nikdy sa nenaučila po slovensky. Niektoré výrazy však už predsa len používa, najmä odkedy sa rozviedli s otcom a odkedy s ňou žijem sám v Trnave. Medzi tie výrazy patria také, ktoré sú v češtine veľmi odlišné, napríklad dovidenia, nech sa páči, električenka, a iné. Doma v Brne, odkiaľ pochádza by povedala nashledanou, prosím a šalinkarta. Žijeme však v Trnave, kde sa napríklad tiež nepovie futbal, ale fotbal. Trnavský dialekt vôbec nepoužívam, no niektoré prvky, vrátane tvrdého vyslovovania si viem už priradiť práve k trnavčine. Ono takí Srbi a Chorváti, o ktorých tu často píšem majú ešte odlišnejšie výrazy. Fudbal po srbsky, nogomet po chorvátsky, lift po srbsky, dizalo (výťah) po chorvátsky. Vrátim sa však k mojej mame. Mama prišla na Slovensko do rodiny, kde rodičia môjho otca, teda mojí starí rodičia rozprávali medzi sebou po maďarsky. V práci, robila celý život na železnici, vtedy ešte pre ČSD, predávala lístky v Rači po česky. Keď sme sa narodili, moje prvé slová vraj boli tato a neskôr nedám, s tvrdou výslovnosťou. V škôlke sme oslovovali ešte súdružka učiteľka a babku z maminej, českej strany babička. Česi totiž nemajú výraz babka, resp. majú, ale v inom kontexte. Babka je buď dolár alebo babka v zmysle neutrálnom stará žena a aj to asi hlavne na Morave, ale nie oslovenie starej mamy. Otcova mama, sama maďarskej národnosti sa vraj cítila menejcenne, že ona je len babka. Ja som ako malý chodieval k českej babičke na prázdniny a spoznával som Brno. Chodili sme na Zelný trh, do kostolov sv. Jakuba, k minoritom, do kostola Petrov. A samozrejme najčastejšie sme chodievali na ústredný cintorín mesta Brna, kde ležal vtedy ešte len môj nebohý dedko, ktorého som žiaľ zažil len necelé tri roky. Jeho smrť poznamenala babičku veľmi a prekonala aj dva srdcové infarkty. Žiaľ, skončila veľmi biedne na psychiatrickej klinike v Brne- Černovice pre Alzheimerovu chorobu. Do Česka sme chodili každý týždeň, lebo sme tam zdedili dom práve po babičke a ten si vyžadoval veľkú starostlivosť, lebo bol rozsiahly, no žiaľ miestami dosť narušený. V Česku som absolútne nevnímal problém s mojím pôvodom, vždy keď som tam prišiel, tak som rozprával najskôr po slovensky so všetkými susedmi a ich deťmi, no po dni, dvoch som už vraj bezchybne mluvil. S mamou dodnes rozprávam doma po česky, hoci tej miešanine by asi nejaký echt Čech niekde povedzme z Plzne asi veľmi nerozumel a obávam sa, že asi ani nejaký čistý Slovák trebárs z Oravy, či stredného Slovenska. Častokrát keď idem mamou na nákup a prihovorí sa nám niekto v autobuse alebo keď ideme náhodou taxíkom, tak keď počuje dotyčný mamu hovoriť po česky, tak sa vypytuje, že koľko tu už žije. Mám dvoch kamarátov, ktorých mamy sú rovnako tak z Česka, resp. z Moravy, no hovoria bezchybne po slovensky. Ja som vyrástol na českých knižkách. Knihou môjho života sa stala kniha Školák Kája Mařík, ktorú som dostal ako posledný darček od babičky pred jej smrťou. Mal som len 9 rokov. Minimálne 3 roky som tú knihu, resp. knihy, lebo to boli prvé 4 diely obchádzal. Až raz, v jedno leto som sa do tých kníh tak začítal, mohol som mať 13 rokov, že som všetky 4 diely prečítal behom pár týždňov. Až ako 25 ročný som zistil, že osudy Káju Maříka majú až sedem dielov. A až vtedy mi napadlo si ich požičať v knižnici. Tie tri zvyšné diely som taktiež prečítal veľmi rýchlo, no už som z nich nebol taký nadšený ako z prvých štyroch. Nechcem tu tej knihe robiť žiadnu reklamu. Tie posledné tri diely boli už o živote dospelého hlavného hrdinu a bolo tam príliš cítiť ten prvorepublikový kultúrny duch. Kniha vraj bola za bývalého režimu zakázaná, nakoľko bola aj dosť nábožensky ladená. Ja dnes do Česka necestujem skoro vôbec. Dom sme museli predať, rodičia sa rozviedli a my sme si museli kúpiť s mamou byt. Prišli sme do Trnavy, kde žijem už 15 rokov. Mesto sa mi veľmi páči. Moja duchovná vlasť je však niekde medzi chorvátskou Slavóniou a rumunskou Valašskou nížinou. Stále čítam o Chorvátsku, ktoré som fyzicky navštívil len 4x, a i to vždy viacmenej na otočku a iba tri dni som sa tam kúpal v mori. Tú krajinu však aj vďaka jej zložitej histórii a mnohým rozmanitostiam aké nemajú v Európe páru v rámci podobne malej krajiny. Chorvátsko, ako som tu už vo viacerých článkoch uviedol nie je len more a jachty, ale aj iné krásy, no žiaľ i zápory. Teraz som dočítal knihu od srbského spisovateľa Jovana Radulovića - Braća po materi (Bratia po matke), ktorá je aj sfilmovaná. Je to stredne hrubá kniha o osude dvoch bratov, ktorí sa ocitli každý na jednej strane bariéry. Kým prvého Braca Gavrana mala ich spoločná matka Vranka s ustašovským ostreľovačom, ktorého zabili srbskí četnici a druhého Veselina Cvijetkovića mala po vojne s vedúcim oddielu partizánov a etnickým Srbom žijúcim v Chorvátsku. Ten zomrel tiež tragicky, nakoľko hoci mal zásluhy vo vojne, tak sa dopustil sprenevery spoločných peňazí na dostavanie svojho domu. Keď ho prídu zatknúť, obesí sa na povale. Bratia si vlastne len dopisujú a nikdy sa nevideli. Ten starší, ktorý bol vychovaný v katolíckom duchu po čase emigruje do Nemecka kvôli nešťastnej láske a pracuje ako psovod pri lovoch. Druhý mladší mu píše z väzenia, kde sa dostal za vraždu svojho spolužiaka na maturitnom plese. Kniha je plná zaujímavých súvislostí a je v nej aj československá stopa. V závere knihy totiž mladší Veselin stretne na ceste v jeho obci dvoch Čechov Milana a Boženu, ktorí chcú emigrovať na západ. Pýtali sa ho vo filme po česky, či by vedel nájsť pneuservis, lebo nemajú rezervnú gumu. Nakoniec im ponúkne nocľah u seba, kde žije celkom sám, lebo aj matka Vranka zomrela keď ju nešťastnou náhodou zasiahne prúd z miešačky pri dokončovaní svojho domu. Česi sa mu poďakujú a odvezú ho do Belehradu, kde sa Veselin po smrti matky rozhodol dokončiť svoje štúdium. Milan s Boženou neskôr emigrujú cez slovinský Maribor, podobne ako starší brat Braco do Nemecka. Kniha pojednáva o rôznych témach- o patriarchálnych vzťahoch, o revolte mladých, o tzv. chorvátskej jari (kultúrna obdoba pražskej jari), ale i o štruktúrach vtedajšieho aparátu bývalej Juhoslávie.Na záver by som sa vrátil celkom k začiatočnej téme môjho príspevku. Áno, častokrát som sa hanbil keď sme s mamou cestovali napríklad vlakom z práce a rozprávali sa tou našou česko-slovensko-moravskou zmesicou.Častokrát som si dával pozor a hovoril som na mamu len po slovensky, aby som nevyzeral ako nejaký Čechúň, čo sa sem došiel lacno opiť a zabaviť. V škole som nikdy nemal problémy kvôli svojmu česko-slovenskému pôvodu. Zo slovenčiny som mával samé jednotky. Bolo počuť narážky spolužiakov na Čechúňov, no ani jedna nebola nasmerovaná proti mne a boli to skôr športové pohnútky, keď sa slovenskému tímu podarilo prebojovať do A-kategórie MS. Ako som teda napísal. Prežil som v oboch, dnes už samostatných štátoch krásne chvíle aj chvíle smútku. Mám rád Čechov a českú kultúru. Slovensko mi dalo vzdelanie a momentálne šancu pracovať. Slovákov mám rovnako tak rád, aj keď prirodzene tým, že tu žijem, tak mnohé veci si myslím, že sú oveľa horšie, než v dnešnej ČR. Na záver si dovolím citát jedného českého umelca- literáta Zdeňka Mahlera, ktorý myslím minulý rok zomrel. Keď sa ho v ankete novín MF DNES pýtali, či mu chýba Slovensko, tak odpovedal áno i nie. A zdôvodnil to tým, že teprv na zásade ja pán, ty pán dôjde k zblíženiu.
PS: Som veľmi šťastný, že naše národy vedeli spoločný štát stvoriť a tiež, že sa vedeli v mieri rozísť. Som čechoslovakista.
