Nerozumiem jednoduchosti, neviem nadväzovať vzťah

Písmo: A- | A+

V poslednej dobe som zažil strašné množstvo podnetov zvonku. Menili sa pri mne ľudia všetkých sociálnych skupín. Mám 35, mám dosť teoretických znalostí, no chýba mi prax. Toto nie je blog o fňukaní, no skôr o tom, čo mi pomohlo.

Musel som sa ísť liečiť. Budem tu uvádzať len vymyslené mená alebo mená neexistujúce. Ešte raz, toto nie je spoveď, ani preklínanie sveta. Dnes v trolejbuse v Bratislave som videl mladého človeka, ktorý čítal knihu s nadpisom Juhoslávia. Nestihol som si prečítať autora. Juhoslávia je roky mojou vďačnou témou týchto doterajších mojich blogov. Niektoré, najmä politické dejiny tohto už neexistujúceho štátu som študoval veľmi podrobne. Študoval som ich rád a s dosť veľkým zápalom. Prečo? Na jednom hosteli v Záhrebe som na túto otázku zaklamal, že som mal spolužiačku z bývalej Juhoslávie, ktorá mi neopätovala lásku. Nebola to celkom pravda. Tá spolužiačka naozaj bola a je a verím, že dnes šťastná, no hoci bola kočka, nikdy som jej lásku nevyznával. Možno som si to len nedovolil.Každopádne, Juhoslávia mi zostala. Rokmi som sa začal zaujímať len o Chorvátsko, no i to len z praktického dôvodu. Na Univerzite, kde som krátko študoval nebol akreditovaný iný južnoslovanský jazyk, než práve chorvátsky, či bulharský. K Bulharom mám tak nejak rešpekt, tiež som si krátko niečo prelúskal o ich predkoch Thrákoch a viem, že je to jedna z najstarších krajín v Európe. Ale predsa len, žijem v geopolickom priestore v akom žijem a osveta o Chorvátoch a najmä propagácia tej krajiny je na Slovensku oveľa vyššia ako je tomu u Bulharska, hoci Bulhari ako živel sú ešte zastúpenejší, aspoň teda v Bratislave, ako Chorváti, veď majú aj svoj inštitút v centre mesta. Ale možno sa mýlim, neviem.

Prečo som dal do prvej vety zmienku o liečbe? Moje blogy sa tématicky miesia buď chorvátskymi reáliami, uznávam, že často dosť zle spracovanými alebo nejakými útržkami mojich skúseností z liečby duševného ochorenia. Aj jedno, aj druhé som ja. To prvé som si rokmi vypracoval, paradoxne práve počas pobytu v liečebni, kedy som začal veľmi dlho a intenzívne počúvať stanicu Chorvátske rádio 1. To druhé, žiaľ, prišlo samo ešte skôr, ledva po maturite, teda v období, kedy si moji vrstovníci, áno, aj tá spolužiačka z Juhoslávie, vytvárali svoje profily a hľadali miesto pod slnkom v prvých pracovných kolektívoch. Štartovacia čiara bola samozrejme, u každého rôzna. Juhoslávia bola v deväťdesiatych rokoch asi ešte nebezpečná krajina, tým nemyslím len "Malú Juhosláviu", teda Srbsko a Čiernu Horu, ale aj Chorvátsko. Prvýkrát som počul nejaký zážitok z Juhoslávie na oslave tuším 12. narodenín jednej našej kamarátky a spolužiačky, ktorá, už nechápem prečo, pozvala aj mňa, nielen moju sestru. Bolo to na krásnom dome, v pomerne bohatej štvrti Bratislavy. Pamätám si tam len na vetu jedného z hostí tej kamarátky, ktorý hlásil, že boli cez leto (okolo r.´99) v Zadare a že bol totálne ešte zbombardovaný. Druhú zmienku o Juhoslávii som počul v škole od splužiaka, ktorý hovoril to isté, no o meste Knin. To som neskôr aj čítal, lebo v Knine bolo hlavné mesto vzbúreneckej separatistickej Srbskej Krajiny.

Dnes je Chorvátsko v Európskej únii a Srbsko je stále dosť ekonomicky slabé asi. Mne sa z hlavných miest však trochu viac páčila atmosféra Belehradu. No, je to u mňa nepomer, lebo o chorvátskej metropole Záhreb som naozaj prečítal stovky strán, od detských kníh, majúce dej v Záhrebe, až po seriózne romány, napríklad aj Návrat Filipa Latinovicza od svetoznámeho Miroslava Krležu. Keď som študoval chorvátsku literatúru, pani doktorka filozofie nám najviac predstavovala práve tohto autora, ktorý bol veľmi plodný. Teraz mám doma prevažne chorvátske diela, no je to naozaj dané tým, že srbsky tak dobre neviem. Poviete si, čo tu robíš rozdiely? Ale, len Chorvátsko samé o sebe je strašne diferencovaná krajina. Je to dané samozrejme históriou. Ale tí, a verím, že ich je aj zo Slovenska dosť, ktorí precestovali túto krajinu možno viackrát a podrobnejšie, mi to len potvrdia. Slavónsko a oblasť okolo Záhrebu tzv Zagorje, je mentalitou úplne niekde inde, než Dubrovník, alebo Split, A to si vezmite, že Srbsko bolo niekoľko storočí len tzv. Belehradský pašaluk. Vojvodina a Banát, tzv. Dolná zem bola pod Rakúskom- Uhorskom, veď preto tam bolo pozvaných toľko Slovákov. Samotní obyvatelia tejto hornej provincie Srbska hovoria o južných Srboch ako o "divljakoch". To isté, len pre porovnanie, napríklad hovoria Rumuni z vyspelého temešvárskeho Banátu, či Transylvánie o Rumunoch z Moldavska. V Srbsku si myslím, že je sila zvykov ešte mietami veľmi, veľmi silná. Jeden Srb mi raz povedal, že tamojší ľudia, akoby už dopredu rátali, že vždy musia z každej väčšej svetovej udalosti vyjsť ako porazení, resp. dostať vždy to horšie a podľa toho vraj aj žijú a dokážu si robiť vtipy, možno nalepšie na svete. Aspoň to som raz čítal o jednom rekordmanovi zo Srbska, ktorý 12 hodín rozprával nonstop vtipy a zjedol pritom vraj 9kg čokolády.

Ja napríklad vôbec vtipy rozprávať neviem. Ako sa spieva v jednej pesničke od ABBA, "if I tell a joke, you´ve probably heard it before". To som presne ja. Rád sa však na dobrom vtipe zasmejem. Posledné moje týždne však vôbec vtipné neboli. Ocitol som sa na klinike, kde sa riešili životy stoviek ľudí. Počul som mnohé strašne ťažké príbehy, od bezdomovca až po vrcholových managerov, s ktorými som sa zišiel na jednej lodi. Dostal som hodiny osvety, ako správne žiť, šťastne žiť, abstinovať a vážiť si rodinu. Krásne to slová. Ja som sa našiel niekde uprostred, až mierne na okraji toho všetkého. Ale aj tam, v tej neveselej budove som si našiel čas na "svoju" Juhosláviu. Prečítal som síce len jediný hrubý časopis GLOBUS, ktorý bol výročný a písal od vojnových udalostí až po víziu Chorvátska do roku 2030. Ale aj tam som sa na ten text chvíľami veľmi dobre sústredil. Spomenuté boli fakty ako: spolupráca Chorvátska s medzinárodným tribunálom v Haagu, uznanie chorvátskych zločinov v Bosne a Hercegovine, najmä v dedine Ahmići. A na záver čistky v najsilnejších stranách chorvátska: HDZ a SDP. Na Slovensko z týchto všetkých reálií prenikli možno správy o odsúdení bývalého chorvátskeho premiéra Iva Sanadera, či vražda mediálneho magnáta Iva Pukaniča v centre Záhrebu explóziou v aute.

Dnes Chorvátsko dobieha stratenú vlanajšiu turistickú sezónu. Bol som však kvôli liečbe dosť dlho mimo dosahu rádia, takže neviem, aké majú tento rok čísla v počte prenocovaní a príletov vo všetkých väčších letiskách. Bol a je to stále môj svet. Aj keď, teraz značne prefiltrovaný starosťami všednými a dosť aj riešením si zdravotného stavu. Knihy som čítal aj na liečebnom pobyte, najmä som konečne dočítal trilógiu od Ladislava Ťažkého- Amenmária, samí dobrí vojaci, Evanjelium čatára Matúša 1,2. Hoci som musel každý večer sledovať televízne noviny STV, tak v slovenskej politike sa vôbec nevyznám a ťažko sa mi niečo na Slovensku komentuje, keďže som počúval roky tie chorvátske reálie a teraz na liečení len nanútené správy skoro všetky o COVId 19. A paradoxne, z predmetu chorvátske reálie som mal na univerzite Fx. Podobne to bolo z dejepisom ešte na strednej škole, kde som prešlel ledva so 4. A pritom mám dejiny veľmi rád a aj knihami o dejinách sa dosť zaoberám dnes.

Dal som tri mesiace svojich pocitov, svojich poznámok, svojich postrehov slovenskému zdravotníctvu. Nemal som našťastie dlh na poistení, lebo som invalid. Zdravotníctvo mi dalo tri mesiace možnosti prebývať pod strechou svojej budovy, jedlo, raz priemerné, raz podpriemrné, no kvalifikovanú a dosť dobrú starostlivosť z oblasti psychiatrie. V podstate som bol ekonomicky neaktívny. Ale liečba nie je žiadna zábava a je veľmi dôležitá. A na záver, myslím, že z každej liečby, ktorú som absolvoval som si niečo zobral. Blog tu mi pomáhal niekedy vypísať akútny stav, akútny problém. Rád by som, bez zmazania svojich predošlých, nech v hocičom nedokonalých článkov pokračoval ďalej...

Skryť Zatvoriť reklamu