Dýchala som tie zvuky a počula som tie vône iba dnes večer. Iba dnes...keď mám pocit,že veci sa končia,tak ako mizne biele vápno z hnedej podlahy.
Nestihla som povedať, ako je mi fajn,keď mi zohrieva moje studené ruky. Ani som nikoho nečakala pred zastávkou, keď padala sychra a ja som bola....taká sychravá.Ani som sa nečervenala, keď ma schoval pohľadom do srdca.Ani bylinkové hrnčeky som nevarila.Ani... nič.
Zmeškala som také vraj "obyčajné" veci, čo sa dejú iba keď máš bezstarostnosť. Je mi tak...smútkovo. A hovorím Ti to iba preto,lebo dnes som si spomenula na tú vetu.
"Keď raz budem veľká a budem chodiť do roboty,tak..." ale komu?
Lebo dnes už som asi veľká a idem chodiť do roboty a...hovorím Ti to preto,lebo mi je ľúto,že je to tak.