Časté lety cez jedno a to isté letisko v každom asi vybudujú takého malého mravčeka, ktorý sa ani nepozerá okolo seba a okamžite mieri kam je naučený. Inak to nebolo ani v piatok. Dorazím na letisko, teda štvornožky, bola som aj s kolegyňou, automaticky, bez jediného kontrolného pohľadu sa zaradím do rady na check-ine. Až na množstvo ľudí sa mi to celé zdalo v poriadku, to som si zdôvodnila prázdninami a bola som spokojná. Do prvého oznamu. Vraj žiadne prichádzajúce a ani odchádzajúce lety. Keď som sa utekala pozrieť na oznamovaciu obrazovku, naskytol sa mi pohľad, ktorý ma asi bude ešte dlho pri cestovaní mátať. Všetky lety boli „cancelled" alebo „delayed". Boli sme v skupine „delayed", a tak sme mali aspoň minimálnu nádej, že sa niečo udeje. Každých 20 minút hlásili, že stále nič. Nebolo si kam sadnúť, rady čakajúcich žili v napätí, každú chvíľu sa ohlasovalo rušenie nových a nových letov, pričom nikto nevedel, čo bude ďalej. O našom lete nevedeli nič, dokonca ani to, či odletel z Viedne. Zrazu nečakane ohlásili, že naše lietadlo, na zodpovednosť samotného kapitána, napriek štrajku pristálo aj bez hasičského doprovodu, je pripravené za rovnakých podmienok doplniť palivo a zase odletieť. Dostali sme inštruktáž rýchlo sa presunúť cez bezpečnostné kontroly k lietadlu. Cestujúci vo vidine ešte nie celkom strateného piatku poslúchli ukážkovo a v priebehu asi 30 minút sme boli všetci nasáčkovaní vo svojich sedadlách.
Belgická vláda zakázala odlet na vlastnú zodpovednosť. Ostali sme na zemi, uväznení v lietadle, na neurčitú dobu štrajku, ktorá sa predlžovala zakaždým o hodinu. Palubný staff nás zabával, pustili nám film, dali nám piť, jesť, piť.....a nejako im došla inšpirácia. Po dvoch hodinách nám pilot vybavil, aby nás zase vypustili na letisko.
Po niekoľkých nepopulárnych oznamoch ukazovali letištné bufety už len prázdne poličky a chladiace regále. Vodu nám dodávalo letisko. Nádherné slniečko za sklenenými stenami nám zase dodávalo na zúfalstve. Po hodine som mala pocit, že všetkých z A-gatov poznám. Keďže nemám do 5 rokov a rodičov, ktorí by mi postrážili veci, nemohla som sa pridať ku skupinke detí, ktorá sa vozila a naháňala po chodiacich pásoch.
Napokon sme po skončení štrajku odleteli, hádam ako prvé, a na dlho asi aj jediné, lietadlo. Aj to len preto, že pilot napriek všetkému a aj s vedomím rizika, že si vyrobí problémy, pristál ráno na bruselskom letisku, trval na dotankovaní bez hasičského dozoru, naložení batožiny a na tom, že odletí.
Netvrdím, že je to správne. Ale skôr, ako ho začnete odsudzovať a hovoriť čosi o všeobecnom ohrození, odporúčam vám vyskúšať si, aké je byť na nohách od 6:15 ráno, s kufrom dôkladne zavretým v lietadle, ďalšími dvomi nie ľahkými (a pre tento prípad úplne zbytočnými) kusmi batožiny v rukách, plánmi na celý deň a ešte ani neskoro poobede netušiť, kde a v akej polohe a či vôbec budete mať možnosť si zložiť seba a svoje limitované vlastníctvo.
P.S.: Cestovanie mi stále nerobí problém. Čo mi vadí, je nevidieť/nemať alternatívu a možnosť ovplyvniť situáciu. A to si myslím, že som dosť vynaliezavý človek.
